|
|
|
|
5. Jazerný maratón Košice Nad Jazerom, 25. 8. 2012
Tohto maratónu som sa zúčastnila tretíkrát. Okrem toho raz som ho zabehla aj na Nový rok. Ale bežať na Nový rok, je predsa len niečo iné. Šla som si teda po ďalšiu čiaročku dúfajúc, že aj keď môj čas nebude Sub4, tak sa k nemu aspoň priblížim. Cítila som sa na to. Nakoniec som bola rada, že mám aspoň tú čiarku. Už ráno, keď sme prišli s Julom Smolárom tiež bežcom zo SNV do Košíc, bolo nám jasné, že to bude tažko získaná čiarka. Niežeby tie predošlé boli lahké... Obloha jasná, nikde ani obláčika a teplo. Ochladenie, predpovedané v predpovedi počasie na sobotu, v ktoré som dúfala sa oneskorilo. Stihlo osviežiť západ Slovenska. Košiciach čakal ďalší tropický deň :-( K splavu Hornádu, na miesto štartu, sme prišli tesne pred deviatou. Už tam bolo dosť veľa ľudí.
Tak sme sa narýchlo zaprezentovali pri Anke Bucovej. Zaregistrovala som pár bežcov, u ktorých bolo isté, že bežia najdlhšiu disciplínu, 42,2 km. Zahraničný účastník Drago Boroja, ktorého poznám z iných akcii, Jožko Teniak, Tono Vojtičko, FeroMišo. U nich to bolo jasné. Samozrejme aj Julo Smolár a ja sme prišli kvôli hlavnej discipline. Čo sa týka ostatných, tam som si nestihla urobiť prehľad, lebo hodín bolo viac, ako času. Museli sme sa postaviť na štart. Krátky príhovor Peťa Buca a štart. V prvom 5km okruhu sme boli pomerne nahusto. A už bolo teplo. Márne som s nádejou pozerala, či sa na oblohe neobjavia oblaky. Nič. Občas zavial vetrík, ktorý bol síce južný, ale trochu nás ochladil. Aspoň čosi. Občerstvovacia stanica bola v priestore štartu a cieľa. Zásobená bola dobre. Okrem toho som mala pripravené aj svoje nápoje v ruksaku pri štarte. Prvé a druhé kolo, teda prvá desiatka, mi pripadali nekonečné dlhé. To nás ešte bežalo viac.
Asi na 6-7 km, na ceste vedľa trate zastavilo auto. V ňom čiga.biga team. Milan Fujerík, člen teamu u bežcov vyzvedal, kde je štart? :-) Usmernili sme ho, že musí ísť k splavu a bežali sme ďalej. Čiga.biga tím nestihol ranný štart o deviatej. Neskorší štart som im nezávidela, lebo slnko pripekalo čoraz viac. Približne o jedenástej hodine na trati výrazne ubudlo bežcov a bežkýň. Už boli v cieli aj polmaratónci. Zostali niektorí, ktorým sa 21km málilo a my maratónci. Priznávam, veľmi ma pokúšalo, skončiť po polmaratóne. Slnko pieklo až nepríjemne. Bolo naozaj veľmi horúce. Dosť sa mi vypomstilo že doma behávam iba po večeroch, kedy už slnko zapadá. Takže som na také teplo nebola pripravená. Ale myslím si, že aj slniečkoví bežci toho mali dosť. Keby som necestovala po čiarku až zo SNV a bez nej som sa vracať nechcela, maratón nedobehnem. Zavážil aj fakt, že by ma na druhý deň vzdanie mrzelo. Nedala som na doberanie si ma niektorými bežcami, keď som sa bola na 20 km, že kašli na to.. :-) Oni už boli v cieli. Bežali kratšiu trať, alebo si pôvodnú skrátili. Odolala som možno aj preto, že som si povedala, No určite! Tú radosť vám neurobím. Tak som sa vliekla a piekla ďalej.
Vtedy bol Srb Drago Boroja predo mnou 200-250 metrov. Videla som, že občas kráča. Zlákalo ma to. Hneď som kráčala aj ja. Rýchla chôdza, ale predsa chôdza.
Keď ma dobehol Julo Smolár, upozornil ma, že na chôdzu je ešte čas. Že som začala priskoro. Ja som to ale vnímala inak. Povedala som si a myslím že aj Julovi, že nemám nabehané km v horučavach a chcem sa dožiť ďalšieho maratónu a v zdraví. A verím, že ten ďalší už pobežím rýchlejšie. Určite, určite. Julo pobehol so mnou asi od 25-30 km bežal a snažil sa ma odhovárať od občasnej chôdze. Keď sa mu to nedarilo, pobral sa pekne dopredu.
Na trati zostali už len maratónci. Adrian Dovala s Ferom Michaličkom pôsobili, že sú na tom celkom dobre. Tí ostatní, ktorých som v stretala v protismere, už tak nepôsobili.
Vlastne ešte Peter Bačík mal náladu na srandičky. Skúšal občas, vraj: "Eva, vykašli sa na to." Opýtala som sa, prečo sa na to nevykašle on. Odpoveď som nedostala. Nevedel odpovedať, tak radšej dobehol :-) V tom čase sa na bežeckej dráhe už nenachádzali ani korčuliari, ani cyklisti. Všetci sa pred slnkom kdesi skryli. Iba Milan Furín jazdil na biku hore dole.
Zásoboval nás minerálkou, ktorá bola vzácna, ako tieň. Ale minerálku, spolu s povzbudením Milan podať dokázal. Horšie to bolo s tieňom. Takmer nikde! Iba raz za dva kilometre sa pár metrov dalo vychutnať si chládok pod kamenným mostom. Ale vzápätí sa vybehlo na nemilosrdne pečúce slnko a boli ste hneď tam, kde pred vychutnávaním. V priestore cieľa bola celý čas Anka Bucová. Hlásila medzičasy. Ale ja som tie číselká príliš nevnímala. Skôr som sa sústredila na to, koľko kôl mi ešte treba pridať, kým bude vytúžený cieľ. Všetky svoje nápoje som vypila. Nápojov z občerstvovačky som vypila tiež kvantum. Asi aj viac, ako bolo treba, lebo môj žalúdok začal akosi protestovať. Musím priznať, že bežať v tielku nebol najlepší nápad. Asi si bolo treba obliecť tričko s krátkym rukávom a mať chránené plecia. Nie vždy to človek odhadne správne.
Jazerný maratón sa beží stále popri Hornáde. Akurát je raz po pravej ruke a potom po ľavej. Predstavovala som si, ako do rieky skočím a ochladím sa. Ale zostalo iba pri predstavách. Brehy sú tak prudké, že by som sa hore vyštverala veľmi ťažko. Ale aj tá predstava mi skrátila dlhé čakanie na cieľ. Dočkala som sa!
V cieli ma pekne privítali Anka s Petrom, plus zopár ďalších ľudí. Bol to veľmi dobrý pocit. Veď aký už len môže mať človek pocit v cieli, ktorý dosiahne zložitejšie, ako iné? :-) Čo dodať? Dvaja zvládli maratón Sub4. My ostatní nad štyri hodiny, ale zvládli zvládli sme to. Aj zásluhou tých, ktorí bežali kratšie trasy, ako 42,2 km. Vďaka nim to bolo ráno na štarte veselšie, ako v posledných kolách. Pozdrav bežcom, bežkyniam a všetkým priateľom behu posiela Eva Hatalová zo SNV. |
