Ilava Skala, 31. 3. 2013

Výsledky

,,Maratón sú preteky so sebou, proti svojim slabostiam,“ tak riekol Vilko Novák v poslednom dojáku z 8. ČSOB BM. Veľmi sa mi to páči. Presne to vystihuje, prečo aj ja maratón rád behávam.

Teší ma, že som pred piatimi rokmi začal maratóny behávať. Dnes mám rovnakú radosť, že sa nám podarilo urobiť Hamburg aj v Ilave.

Ja a maratón? Prečo??? Načo??? Každý máme na to dosť dôvodov a pohnútok, ale o tom dnes nechcem. Ale prečo Hamburg? To je otázka, ktorej sa chcem v dojáku venovať.

Mám túžbu behať maratóny bez veľkých finančných nákladov. Ak mám investovať, tak radšej do ľudí, s ktorých spoločnosti sa cítim dobre. Masovky mi prestávajú vyhovovať.

Tým netvrdím, že sa im budem vyhýbať. Na MMM nedám dopustiť. Ale napríklad skvelá atmosféra minulý rok na Jazernom v KE, eXtrém Furči, na tohoročnom Kolárove a tiež na mojom prvom Hamburgu v Žiline, sa ma oslovuje viacej. TO JE ONO! Tam som mal pocit, že nachádzam nových priateľov. Bolo mi dobre medzi Vami a toť ten prozaický dôvod prečo 1. Ilavský čiga biga Hamburg. Stretnutie aj u nás v Ilave.

Ideový background Ilavského čiga-biga Hamburgu.

Trať hrádza kanála je v našom regióne jedna z najpopulárnejších a najľahších. Mäkký podklad pokladám za zdravý a človek sa nemusí trápiť s tým, aby nezablúdil. Hoci Peťo Habánek dokáže aj to.

Preto sme to dali zmerať trať na hrádzi. Náhradný variant, zo Skaly do Iliavky, prišiel na rad, až keď sme začínali v piatok tušiť, že páni meteorológovia môžu svojej práci aj rozumieť.

Uvedomovali sme si, aká je to náročná trať, čo sa týka prevýšenia. Ale vyvažoval to fakt, že sa tam behá príjemne. Relatívny kľud od dopravy, pekná scenéria a vietor skoro nikdy. V Knihe som priebežne informoval aký stav je na hrdzi. eN si na tom hneď zgustol a ohovoril ma, ako ,,nerozhodného rozhodcu".

Rozhodnutie presunúť sa z hrádze na Skalu bolo správne. Ráno bol dážď, čo by až tak neprekážalo. Ale k tomu silný vietor! Kombinácia koledujúca si o zdravotné komplikácie. V údolí fúkať nebude. To som vedel nabetón. A stále som dúfal, že sa predpoveď sneženia pánov od počasia minie pravdy. Hups, neminula. A naje...delilo nám ho neúrekom!

Dobre vychladený Čiga-Biga narodeninový prípitok. foto: ???

Našťastie husté sneženie začalo, keď odbila prvá 12-ta hodina čerstvo posunutého času a niektorí už mali svoje dávku za sebou.

Na trati zostali tí, ktorí tvrdohlavo túžili odbehnúť celú mieru mierečnú, vrchovatú. A keď už raz máte v hlave takú túžbu, však to poznáte. To je to Vilkove víťazstvo nad vlastnými slabosťami. Alebo aj zápas s MEDVEĎOM. (E. Hatalová – Perla Karpát.)

A teraz pekne poporiadku:

O 9,00 čakal Peťo na hrádzi či tam príde niekto neinformovaný, túžiaci po behu v daždi a vetre. Všetci, čo sa zdali byť istí, boli informovaní, že miesto sa mení. O 10:00 sme sa zišli na Skale deviati.

Nadšený som bol hlavne z chalanov z Trenčína. Paľko Kincel ráno vraj ani netušil, že u nás v noci tak pršalo. Sadol do vlaku a nebolo cesty späť. Dať si cibuľový chleba a pivo 100 km od domu, ho neuspokojí, ak si nedobehne po akciu.

Na smeroplatnosť akcií by postačila tretina z deviatich. foto: ???

Mišo a Peťo, členovia čiga-biga, to mali viac menej, teda viac viac, ako menej, povinné. A Vlado sa pripojil, aj ako aktívny spoluorganizátor. Veľa nám pomohol, za čo mu ďakujem ešte raz aj takto verejne.

Stano prišiel tradične s Ervínom a doviezli aj Jarina, ktorý mal našťastie doma brata, mohol sa teda vzdialiť. Stará sa o chorú matku.

Poprosili sme dvorného fotografa, ktorý po vzore Samo Spušťa urobil spoločné foto a

Zľava: Mišo, Vendo, Jarino, Vlado, Peter, Paľo, Stano, Ervín, Milan.

foto: ???

tak, ako som sa naučil v Žiline, 5 - 4 - 3 - 2 - 1 - Štart! Ide sa na to. Pekne spolu, ako Slovenská futbalová reprezentácia pred zápasom.

Družný rozhovor trval skoro celý jeden okruh, čo je sedem kilometrov a dáke drobné. Okolo trate rekreačné chatky rôznych druhov a cenových skupín, les, čistý vzduch a dáždik. Potvrdilo sa, že tu nebude fúkať.

Na druhom km sa nachádza pes, ktorý šteká ako o život vždy a na každého. Sľúbil som chalanom, že ich bude povzbudzovať štekaním v oboch smeroch a až do konca. Mýlil som sa. Počasie sa tak skur... pokazilo, že pes ani seba von nevyhnal. Bol neviditeľný a nepočuteľný. Sľubovať niečo za druhých, je ošemetné. Pes na môj sľub zvysoka...

Asi po 5-tich km sa pole roztrhlo a vytvorili sa 3 skupinky. Vpredu Stano, Peťo, Ervin, Vendo, potom ja s Mišom a za nami Paľo, Jarino a Vlado.

Po prvej zastávke pri stolčeku prestri sa, sme už boli poslední. Trhalo sa to ďalej a ďalej. Stále sme sa mali o čom baviť. Mám pocit, že ostané dvojičky a trojičky tiež prebrali témy od výmyslu sveta.

Keď všetky témy prebrali, Ervín zvýšil tempo a osamostatnil sa. Pri stretaní som videl, že prepol na autopilota.

Vendo si to užíval. Povedal, že aj tak chcel ísť dnes behať, tak prečo nie vrámci Hamburgu?

Obaja to ukončili pol troch obrátkach, ako avizovali na štarte. Mali teda na konte polmierečné dávky.

Mišo, inak môj synovec, bol týždeň po maratóne v Bratislave (4:16), takže bežal dovtedy, pokiaľ to šlo bez škrípania zubov.

Vydalo mu to na štyri okruhy, alebo na 28,1 km,

Mišo Mišiak, aj keď nie je vybrané slovo, dostal väčší formát. Veď je rodina!

foto: hviezda.faxcopy.

tak isto, ako Vladovi.

Vlada potešilo, že bol po osem a dvadsiatich km unavený menej, ako pred týždňom  po polmaratóne v Bratislave. Hnevajú ho kolená, tak im tento rok  pridáva opatrne.

To už ale snežilo ako v zimnej rozprávke. Čľapkanica sa menila na kašu, napodiv sa to zhusťovalo a šmýkalo to menej. Moje posledné dve kola by sa dali bežať na bežkách.

Krásne sa dali sledovať Jarinove stopy. Keby si to chcel niekto skrátiť, sneh by ho nabonzoval. Ja som si zrátal, že mojich desať krokov behu bolo 8 Jarinových. To sa mu beží z tak dlhými nohami.

Pri vbiehaní do poslednej časti, som asi po 300 metroch stretol Stana. Dobieha do cieľa a oznámil mi, že nebude čakať. Mal vraj v pláne iba polku a ponáhľa. Celú trať odbehol vo veľkej pohode a patrí mu nezmazateľný zápis, prvý víťaz prvého...

Po Stanovi dobehol do cieľa Peťo, prezývaný Behánek. Tiež nemal chuť bežať celý kus, ale nakoniec ho v pohode a ako vždy s úsmevom, dal.

Peter je zarytý nepriateľ asfaltu. Behá výhradne horské behy. A pevne sa drží čiga-biga kréda.

Beháme pre radosť. Nebojíme sa to ukázať okoliu. Strata úsmevu našim cieľom, to rozhodne nie je.

Jarino mi pripadal najviac zničený. Evidentne mu chýbajú tréningové kilometre. S nimi dokáže vystrájať rýchlejšie kúsky.

Nemá to náš Jarino veru ľahké. foto: ???

Jarinovi je jasné, kde je pes zakopaný. Tradične kryptovaným slohom, ktorý eN trochu rozkódoval, ukazuje cez Knihu presne na miesto hrobu. A s vykopávaním to dnes veru ľahké nie je.

	jarinoP.	1.4.2013 (04:49)
	Po určitej, viac menej dlhšej pauze, som sa zúčastnil premiérového asfaltového behu, Maratónu na novej trati v Ilave. Bežalo sa n 3,516 km úseku Ilavy Skala na Ilavku. Celkové prevýšenie bolo vraj cca 600 m. Spomínal to Mišo Mišiak v cieli a nemám dôvod o tom pochybovať. Bežalo sa 6x hore kopcom a 6x naspäť, popri chatovej oblasti. Výhodou bol malý výskyt auťákov. Prvé 4 kolá mi išli ešte ako tak dobre. Ale potom, v snehovej chumelenici, mi ku koncu dochádzali sily. Mal som chuť zabaliť to pred posledným kolom, ako urobil Vlado Stopka s ešte  jedným borcom. To som už stúpania kráčal. Našťastie trochu kondičky som si z minulej sezóny ešte ušanoval a po akciu som si dobehol. Ďakujeme hlavnému organizátorovi, Milanovi Fujeríkovi, nADšENéMU PROPAGáTOROVI BEHU Z čIGA-BIGA TíMU, BýV. HOKEJISTOVI, TRéNEROVI, AKO AJ JEHO POMOCNéMU PERSONáLU. Tiež ďakujem za bohaté občertsvenie s čajom a chutným chlebom s masťou a cibuľou. Moc mi pomohol už v priebehu 3 kola, nakoľko ma chytil veľký hlad, čo sa mi pri behu už dávno nestalo. Asi to bolo spôsobené slabým tréningom a skoro nulovým objemom v príprave... Ďakujeme aj Hostincu u Muflóna pri štarte, kde sa mohli premočení miereční bežci ohriať. Pani Vedúca nám ochotne poskytla útočisko a nič za to nechcela. Asi ani od šéfa M. Fujeríka. Tie dve žeravé pece v krčme boli super. Expresne rýchlo som si usušiť veci, kým ma milanov taxík neodviezol k BUSu. Mne sa zdalo, že v cieli bolo mínus 15 °, nie až +3 °C. Ako vďaku za poskytnuté depo a teplo som si kúpil v tom prívetivom šenku malú kofolu a slané tyčinky, aby mali aj cez velkonočno-vianočné zasnežené svátky akú-takú tržbu. Okrem nás tu boli ešte asi 5 ti domáci štamgasti rôzneho veku, samozrejme nebežci, ktorí sa venujú iným športom, ako napr. slov. hádzanej. Domov sme odchádzali všetci spokojní aj s pekným účastníckym oranžovým Diplomom od Tímu čiga-biga v Ilave. Ešte raz vďaka priatelia, veľa zdravia a chuti do tréningu a Dovi zase niekedy na štarte ďalšieho Hamburgu. Či už v IL, ZA, PD, alebo niekde inde. A ak nie na Hamburgu, tak na iných bežeckých podujatiach. AHOJ Milan a spol, majte sa dobre a prajem veľa úspechov!

Potom som dobehol ja. Bol som milo prekvapený, že som to dal v lepšom čase, ako som vzhľadom k náročnosti terénu a počasiu očakával.

V príjemnom teple krčmy na mňa chlapci čakali a to isté sme robili, keď sa ma dočkali.

Čakali sme, kým dobehne do cieľa aj Paľko. A veru dobehol.

Príznačným behom, na rukách teplé palčáky, tvár vyžarujúca veľká spokojnosť, že to zvládol.

Mokrí do špiku kosti sa snažíme čo najrýchlejšie presunúť do depa čiga-biga. Rýchlo do suchého, tlačíme do seba cibuľový chlieb s masťou, pijeme bylinkový čaj, pivo, kávu... Všetko podľa chuti.

Koncert občerstvenia mala na starosti ženská časť čiga-biga teamu, Judit. Bežať nemohla, doliečuje chrípku. Jej účasť sa ale prehliadnuť nedala. Ak nie oči, potom žalúdky jej prítomnosť na 1. IČBH určite zaregistrovali.

Za to je potrebné revanšovať sa. Bežci majú akcie, alebo posledné kilometre v marcovom tréningovom denníku a Judit nič? To nemôžem tak nechať. Udeľujem jej

"Zlatý rád chleba so srdečnou cibuľou“.

K "Rádu rubínového bobríka pravdovravnosti" za ŽH 151/1, pribudol druhý, domáci.

A my sme sa unavení pomaly rozišli. Paľko na vlak, Jarino na bus a domáci peši domov.

Niekto to zhodnotil, že keby bolo normálne počasie, tak po krátkom čase si na tento Hamburg nik nespomenie. Ale takého počasie na Veľkú noc, k tomu počas maratónu, na to sa nezabúda.

Ja som bol vnútorne asi najspokojnejší, že sa to podarilo. Dobehol som 25-ty maratón a zažil to, prečo to robím. Že čo?? Neviem to presne pomenovať. Pripadám si veľký, ale zároveň malý. Pyšný, ale pokorný. A unavený, ale pritom plný energie. Toto všetko sa vo mne  mieša. Snáď sa mi to raz presne pomenovať podarí.

Ale popri tej neistote si jedno uvedomujem celkom presne. Usmievam sa a som šťastný. A to je to najhlavnejšie priatelia.

Milan Fujerík čiga-biga, Ilava 3. apríla 2013.