Patriots Day, 15. apríl, 2013

Výsledky

Aký je to maratón?

Iný. Bostonský maratón je iný ako všetky ostatné, ktoré som bežal. Môžete namietať, že každý maratón je iný, niet dvoch rovnakých maratónov. A budete mať pravdu. Spoločná pre všetky správne zmerané maratóny je jedine ich dĺžka 42195 metrov, alebo 26,2 míle.

Nebolo tomu vždy tak. Ani v Bostone.

Bostonský sa začal behať rok po olympiáde v Aténach. Od roku 1897 do roku 1924 meral iba 24 míľ, čo je približne 38,6 kilometra. Veľké orácie s tým nerobili. Štart posunuli o 3,5 km, teda pred hopkintonský mestský úrad a bolo. Čiže z Hopkintonu sa začal behať „mierečný“ maratón vtedy, kedy v Košiciach.

A keby sme to trošku pritiahli za vlasy a za maratóny považovali iba tie mierečné, môžeme tvrdiť, že MMM a  Bostonský maratón sú rovnako staré.

Bostonský maratón je však iný aj v ďalších súvislostiach. Je iný trasou, profilom a maratóncami. O tom by iste vedel všeličo povedať Peter Buc, ktorý ho zo Slovákov meral vari najčastejšie.

Čo ma prekvapilo najviac?

Profil maratónu.

Je výrazne zvlnený, priam „kopčekovitý“. Vlní sa od začiatku do konca. Úmyselne nepíšem „kopcovitý“, lebo maximálne prevýšenie je nanajvýš 50 metrov na kopček. Ale je ich naozaj veľa.

Myslím si, že celkové prevýšenie je aspoň také, ako na Rajeckom maratóne, aj keď celkovo sa beží dolu kopcom.

A prekvapili ma samozrejme aj bežci. Všetci sú dobrí. Je to dané tým, že musia splniť kvalifikačný limit označovaný ako BQ (Boston qualified). A hlavne je tu veľa rýchlych žien. To som nikde nezažil.

Maratónske ráno

Zobudil som sa v noci o druhej a nemohol znova zaspať. A mohol som spať aspoň do 5:15, aby som stihol maratónske autobusy, stojace na Tremont Street, v centre Bostonu.

Oba budíky natiahnuté, všetko pripravené, ale do piatej som sa na posteli iba prehadzoval. Nebol som nervózny. Bol to zrejme dôsledok javu zvaného „jet lag“. Časový posun medzi Bostonom a Bratislavou, je šesť hodín. O druhej v noci je na Slovensku osem hodín ráno. Čiže som si vlastne pospal.

Pred pol šiestou som vyšiel do šera noci, čakalo ma dvadsať minút rýchlej chôdze do Waverly, časť Belmontu, ktorý patrí do aglomerácie Bostonu. Odtiaľ chodí autobus 73 na Harvard Square a potom metrom až na Park Station, kde je už spomínaná Tremont Street. Malo by to trvať asi hodinu, ak pôjde všetko ako má. V buse mám byť medzi 6:30 až 7:00, aby nás stihli odviesť na štart do Hopkintonu.

Je jasno, vtáci spievajú ranné melódie, ale sú úplne iné ako tie naše. Iní vtáci, iný spev, je mi to divné. Tu teda nie som doma. Jediný belmontský vták bol ako u nás: vrabec. Lenže ten nekoncertuje.

Je chladno. Som naobliekaný ako cibuľa, uvidíme, ako bude neskôr. V batohu mám pestrú paletu možností. Rozhodnem sa až potom. Veď štart je až o 10:00.

V rannom autobuse je nás málo. Prefrčí do Harvardu rýchlo a prestup na metro. Tu sú už hlúčky jasne identifikovateľných maratóncov a (kýň). Miektorí sú už dokonca v trenírkach!

Na Tremont Street stojí dlhá štrúdla žltých školských „schoolbusov“, do ktorých sa chceme dostať. Majú to dobre zorganizované, ku každému autobusu je „privedený“ dlhý rad maratóncov v označených koridoroch. Autobusy pristavia, napočítajú určený počet maratóncov, lebo všetci musia sedieť a všetky naraz odídu. Na ich miesto pristavia ďalší rad autobusov a tak dookola.

Nie je to sranda. Treba odviezť viac ako 20 tisíc ľudí! A autobusy sa nestihnú otočiť!

Asi po 50 minútovej jazde (preboha, toto máme odbehnúť opačným smerom?!) zastavíme v areáli „secondary school“ v Hopkintone. Mnohí utekajú do lesa, aby si odliali. Napriek prísnemu zákazu, že kto to urobí, bude diskvalifikovaný. A nebol som.

Do štartu zostávajú dve hodiny.

Tráva mokrá a studená. Našiel som kus kartónu a sadol som si naň. Motalo sa tu 20 tisíc ľudí, bolo tu množstvo prenosných WC, ale aj obrovské rady pred nimi, lebo tieto WC, po americky „restrooms“, slúžili aj ako prezliekarne. Kým sa jeden, v horšom prípade jedna vybavil, to sa druhý mohol aj...

Slniečko sa začalo usmievať, chlad sa vytrácal, na legíny to nebude. Ale čo hore, nebude tielko málo?

Ba zbadal som aj Mira Šoreka. Ale ten sa odporúčal. Mal niečo za lubom. Pod šiatrami sa rozdávali „bejgle“, káva, voda, gatorade, lenže jedz pred pretekmi, alebo pi kávu, keď je močopudná, aj keď je teplá a zadarmo...

Pred pol desiatou som odovzdal do autobusu zvyšné odevy (brali ich len v špeciálne na to určených žltých vreciach s veľkým nalepeným štartovným číslom. Čakal nás kilometrový presun na štartovnú čiaru.

Celá procesia kráčala cez Hopkinton, čo je súbor drevených prízemných rodinných sivých domov, nepravidelne roztrúsených okolo dvojprúdovej cesty, medzi vysokými dubmi.

Na križovatke ciest nás delili do 2. a 3. vlny a do tých správnych „corrals“.

Ja som bol „seeded“ – alebo „zasiaty“ do druhej vlny a posledného, 9-teho „corralu“. Štartujem 20 minút po prvej vlne, ktorá vybieha o 10:00.

Ono je to tak, že bežci sú do vĺn a corrals zaradení podľa času, ktorým sa kvalifikovali na maratón (BQ). Teda od tých najlepších až po najpomalších. Napríklad moje štartovné číslo 17695 znamená, že môj kvalifikačný čas 3:42 bol 17695-ty v poradí. Nižšie čísla mali čas lepší.

V mojom corrale je pomer mužov ku ženám asi 1:4. Som obklopený množstvom štíhlych dám. Samozrejme, že som dámam vyjadril svoje potešenie z ich spoločnosti.

Tí najslabší sú v 3. vlne a sú to väčšinou bežci, ktorí nesplnili kvalifikačný limit, ale zaplatili na charitu aspoň 1000 dolárov. Tí štartujú v 3. vlne, o 10:40.

Slniečko veru páli. Škoda, že v uplynulých dňoch bolo tak chladno. Asi som to s tým tričkom pod košickým tielkom prehnal...

Stojíme zoradení hore svahom, na vrchole kopca je vari jediná poschodová budova v meste Hopkintone, City Hall. Po slovensky je to radnica. A pred ňou, ako ináč, stojí modržltý štartový portál.

Štart

Dav sa pohol bez výstrelu, alebo signálu. Prvých asi 800 metrov sa beží dolu po ceste s pomerne veľkým sklonom. Dav sa rúti dole, všetci ma predbiehajú. Mne to nejako nejde. Mám ťažké nohy a nie a nie sa rozbehnúť. Dúfam, že je to dočasné a po nejakých piatich kilometroch to bude v poriadku. Predbieha ma mnoho žien, aspoň je na čo pozerať, aj keď vidím len ich zadné časti, lebo na ulici sa veľa pekných dievčat nevidí.

Toto bude dnes deň, ak to takto pôjde ďalej, uvažujem, prečo sa mi beží tak ťažko? Konečne,

5-ty kilometer, na stopkách je 26:07.

Nie je to zlé, ale bežali sme väčšinou dolu kopcom, aj keď tu boli početné stúpania a klesania, ako na hojdačke. Bežíme po asfaltovej, dvojprúdovej ceste, obklopenej starými dubmi. Ešte sú bez lístia, ale aj tak je to ako v tuneli. Medzi dubmi sú nepravidelne rozhodené sivé, drevené rodinné domy, skoro všetky rovnaké. Nepoznať, kde sa začína a konči jedna dedina, alebo mestečko. Len ak starostlivo sledujem cestu, sem tam zbadám tabuľu s označením „City limit“.

Žiadne výhľady, len súvislá stena dubov zmiešaná s domami. Skoro všetci ma predbiehajú. Nie je to žiadna tragédia, ale že ma predbieha toľko žien, na to nie som zvyknutý. Je mi to divné.

Pohľad na hodinky hovorí, že na moje pomery nebežím až tak pomaly. Dej sa vôľa Božia, len nech mi to vydrží.

Niektoré osady sa nazývajú mestami; poznať to len podľa toho, že je tam poschodová „City hall“, prípadne niekoľko kostolov; a na oných námestiach je väčšia koncentrácia divákov.

Počas celého maratónu sme vraj prebehli cez 9 dedín a mestečiek, neviem, možno...

Diváci sú roztrúsení po celej trati. Čím bližšie k Bostonu, tým ich je viac. Sú rozložení okolo cesty a ponúkajú všeličo: od vody, cez ľad, džúsy, banány, pomaranče, a pokrik „gúd džáb“.

Veru, začína pripekať, je mi teplo, mal som to tričko nebrať, ale zahodiť ho nezahodím, je to verný spoločník mnohých mojich maratónov, je priam mojou súčasťou. Aspoň neprechladnem.

Občerstvovačky. Sú na každej míli a ponúkajú s pokrikom vód Poland water. To je obyčajná voda, nie je poľská a vód je ich výslovnosť pre „water“. V ponuke je aj „gedrejd“, čo má byť gatorade, môj obľúbený nápoj. Vždy zastanem, vypijem a bežím ďalej. Predsa sa nepolepím...

Kontrolujem „päťky“, ktoré sú označené a konštatujem, že idem dobre Druhá päťka bola za 26:04, tretia za 27:16, ale to som si odskočil do restroomu.

Beží sa mi stále ťažko. Som ako drevený. Čo len so mnou bude, rozmýšľam s obavami, klušem hore miernym, ale tiahlym stúpaním a začínam sa skúmať.

Preboha! Však mne sa začína bežať celkom ľahko!

Vpredu na kopci vidieť tabuľu s označením 20-teho kilometra. Teda, to mi dnes trvalo, kým som sa rozbehol. Hneď mi je veselšie.

Je tu mestečko Wellesley, kde bude značka polmaratónu a kde je vraj dievčenská kolidž, s mohutným povzbudzovaním! Aspoň tak nám to vraveli. A naozaj, vpredu je kriku ako na trhu, samé dievčenské hlasy.

Za bariérou sú ich stovky. „Dle vkusu každého soudruha“, ako vravel politruk vo filme Tankový prápor. S krikom a transparentami, ako napr. „Kiss me, I am Ca-li girl“, tlieskajú a naťahujú ruky na tlapnutie.

Mňa zaujala jedna „black girl“ s dobre vyvinutou zadnou časťou tela, ktorú vytŕčala našim smerom a tlieskala si po nej. Mne nebolo viac treba, priskočil som k nej a riadne som ju po onej časti tela tresol. Najprv zalapala po vzduchu a potom zvýskla nadšením zmiešaným s prekvapením, mal som dojem, že príjemným. Bola to dobrá rana, prišli sme si na svoje obaja...

Polmaratón 1:51:32

Zatiaľ dobré. Ale čakajú nás kopčeky, aj so slávnym „Heartbreak Hillom“, čo je v preklade „srdcelámajúci kopec“. Čo to len bude, lebo aj tak je to tu samý kopec.

Je naozaj teplo. Lejem si na hlavu dokonca vodu! A keby len to; diváci ponúkajú ľadové kocky, veru aj tie si prikladám na miesto, kde niektorí majú viac vlasov ako ja. A v takom teple sú aj malé kopce nepríjemné, najmä ak sú po 30. kilometri.

Stále kamsi vybiehame a zbiehame. Hlavne pri stupákoch je veľa ľudí a more detičiek. Natŕčajúcich ruky s krikom „good džáb“. Zbadal som na kraji cesty asi 5 ročné blonďavé dievčatko natŕčajúce rúčku v ktorej malo segment pomaranča. Zoberiem si od nej pomaranč, sebe urobím dobre a jej radosť, myslím si a zamierim k nej. Podala mi pomaranč, zjedol som ho a poďakoval: Thank you! „Good džáb!“ zakričalo na mňa ono malé stvorenie. Vyrazilo mi to dych. Zakýval som jej a odbehol. No toto!

Stále vybiehame a zbiehame kopčeky. Prevýšenia bývajú tak do 30 metrov, stúpanie mierne, len o niečo väčšie ako to na námesti SNP v Bratislave. Čiže vybieha sa bez problémov. Samozrejme ako kto.

Je toto Heartbreak Hill? Pýtam sa okolobežiacich, väčšinou žien. Yes it is. Nechce sa mi veriť. Toto má byť onen povestný kopec? Ukázalo sa, že je to séria štyroch kopčekov; začína to na 25 kilometri a končí asi na 33-ťom. Po výbehu nasleduje krátke klesanie a zase hore, ale mierne.

Prebehli sme 30 kilometer

Šiesta päťka - 28:22. Nemám pocit únavy. Klušem v pohode hore „kopčekom“. Je to pomalšie ako po rovine asi o 20 sekúnd na kilometer. A stále pomalšie. Keď mám pocit, že som ten povestný „Heatbreak Hill“ vybehol, nasleduje ďalšie stúpanie. Musí to predsa mať koniec! No konečne! Na kopčeku sa objavuje portál s nápisom „Heartbreak Hill is over!“

Až teraz verím, že to máme za sebou. Ten „kopček“ nie je nič impozantného. Jeho čaro spočíva v tom, že je na trase po 30-tom kilometri, keď už melieme, povedzme si, z predposledného.

Mali by sme vidieť Boston. Ale kdeže, stále stromy a rozhodené domčeky. Až po 35-tom kilometri, chvalabohu dolu kopcom, vbiehame do ulíc obstavaných tehlovými budovami, aspoň 100 rokov starými. Teda žiadna krása. Začína mi byť chladno, lebo začal fúkať studený atlantický vietor a teplé počasie sa mení na chladné, veterné. Teraz sa mi to tričko navyše hodí.

Nálada sa mi vylepšuje.

Je jasné, že dnes (napriek chmúrnym vyhliadkam na začiatku) tento maratón dobehnem. A už od toho 20-teho predbieham ja. Nemusím vám vravieť, že je to oveľa príjemnejší pocit, ako byť predbiehaný.

Obieham devy známe z 9. „corralu“, ktoré mi dali po štarte „vale“. Poteší ma obzvlášť, keď predbieham, predtým súc ním predbehnutý, muža s nápisom M70 na chrbte.

Totiž, aby ste vedeli, desiati veteráni s najlepšími kvalifikačnými časmi v každej vekovej kategórii dostali špeciálne čísla v mojom prípade „M 70“, aby „to increase rivalry“. Ja som bol nasadený ako 8-my a teda som mal bojovať. To by som robil aj tak, veď na to som do Bostonu prišiel.

CITGO, logo ropnej spoločnosti a zároveň výborný orientačný bod v Bostone.

Blížime sa k 40-temu kilometru.

Vedie k nemu dlhé, ale mierne stúpanie. Vedľa premávajú električky a ja stále predbieham, aj keď už toho začínam mať tiež dosť...

Vpredu vidím veľkú reklamu „Citigo“. Viem, že tam je Kenmore street a to je do cieľa čo by kameňom dohodil.

Vbiehame na Commonwealth avenue. Pred nami je konečne 40-ty km. Päť za 27:17. Celkom dobré, uvažujem.

Áále, toto nie, myslím si keď podbiehame nejakú cestu, lebo to čo zbehneme, bude treba aj vybehnúť. A po 40–tom!

Ešte doprava a konečne doľava na impozantnú Boylston Street, kde asi kilometer v diaľke vidieť biely portál cieľovej čiary. Je to známy obrázok z TV prenosov; borci sa vynoria sprava a po pár minútach sú v cieli.

Vzadu sa ligoce mrakodrap Hancock Tower, najvyššia budova mesta, bližšie je Haynes Convention Centre, kde sme sa registrovali. Skúšam pritlačiť, ale poznáte to, tých posledných 500 metrov na konci maratónu je oveľa dlhších ako kilometer na začiatku...

CIEĽ!

Dobieham v mohutnom prúde bežcov a bežkýň. Nezabúdajme, že sú tu „len“ dobrí. Tak a som tu. Na časomiere bolo 4:09, čo je čas prvej vlny. Na mojich hodinkách 3:49:13. Oficiálny čas bol ešte o dve sekundy lepší, 3:49:11. Ako sa neskôr ukáže, znamená to siedme miesto v M70-ke.

Go, go, povzbudzujú nás, aby sme išli dopredu a nestáli v cieli. Najskôr voda – nechcem! Potom banán, jablko a „gedrejd“. Keďže je chladno,  o izolačné fólie je veľký záujem. Jednu som ukoristil a pokúšam sa ju nejako zaviazať na prsiach. Ako som sa zohol, hneď ku mne priskočila jedna dáma v žltom „usporiadatelskom“ úbore „Do you have som problems? The only problem is to fit my foil“, ja na to. A iná dobrovolníčka mi to ihneď prilepila. Mali na to špeciálne lepiace pásky.

Ešte zaslúžená medaila

a hybaj smer autobusy s našimi vecami.

Pomaličky sa k nim posúvam v koridore. Je nás veľa a autobusy sú vzadu. Ten môj, kde sú veci s číslami nad 17 tisíc je ďaleko. Staviam sa do radu k oknu s číslami 17650 –17700. Po dlhšom čakaní dostávam svoje žlté vrece a odchádzam...

Boston marathon bombings

Takto túto neblahú udalosť označovala miestna tlač. Nebudem tu opisovať, čo všetci vedia, kto to urobil, kedy a ako sa to stalo, to už vieme. Chcem len napísať krátku črtu o tom, ako som to celé zažil a videl ja, aké to bolo z pohľadu maratónca.

Pondelok, 15. 4. 2013, asi 14:40

S medailou na krku, zahalený v plastovej fólii a so žltým batôžkom so šatami v ruke, som zabočil z Boylston Street doprava na Arlington Street do oblasti zvanej „Family reunion area“, alebo po slovensky „Oblasť stretávania sa rodín“, kde ma mala čakať manželka Katka.

Spokojný a hrdý na svoj výkom som sa pomaly predieral cez masy ľudí, prúdiacich obomi smermi. „Reunion area“ tvorili dve ulice, kolmé na seba. Na kandelábroch boli pripevnené veľké písmená abecedy a pod nimi zhluk ľudí, čakajúcich na toho „svojho“ maratónca.

Písmeno „eN“ bolo ďalej v smere môjho postupu, bližšie k cieľu. „Do pol štvrtej budem čakať, potom pôjdem domov“, vyhrážala sa mi Katka vopred. Čo by som do pol štvrtej robil? Štartujeme predsa (druhá vlna) o 10:20, ak to zabehnem za „štyri“, tak dobehnem o 14:20 a keby bolo horšie, aj tak bude do pol štvrtej dosť času.

Dobehol som to, keď bolo na časomiere 4:09:11, čiže času dosť, myslím si. Pozriem na hodinky, je už 14:50! Kde som sa toľko motal? Ale aj tak je do pol štvrtej času dosť...

Zahučí výbuch, po chvíli druhý...

Výbuchy neboli príliš hlasné, ako keby čosi vybuchlo v miestnosti. Bol som asi 400 metrov od cieľovej čiary, za mrakodrapom Hancock Tower. Nejaký plyn alebo čosi podobného, uvažujem. Ani ja, ani okolité masy ľudí sa neznepokojili, všetci sa tmolili ako predtým... Po niekoľkých minútach sa začalo rozliehať trúbenie sanitiek; no niekto skolaboval a už ho vezú, myslím si, nakoniec to sa stáva často. Ba ani policajti v okolí sa nevzrušovali, všetko išlo ďalej, ako by sa nič nestalo.

Trvalo mi ďalších 10 minút, kým som sa predral k písmenu „eN“ a pod ním k postave v sivej vetrovke. „Katka“, volám na ňu. „Chvalabohu že si tu! Kde si sa motal? Čosi vybuchlo a sanitky stále trúbia, bála som sa, či sa ti niečo nestalo“!

Čo sa mi môže stať? No dlho si nešiel, sú už tri hodiny! Išiel som tak, ako sa dalo, rýchlejšie to nešlo, všade sú davy ľudí.

Ešte fotka s medailou na krku, s manželkou, ktorú nám urobila ochotná dievčina, tiež stojaca pod písmenom „eN“. Začína mi byť zíma, trasiem sa ako osika. Poďme do vestibulu jedného mrakodrapu, čo som cestou videl, ľudia sa tam prezliekajú, aspoň tam nefúka, navrhujem. Ten vestibul je nejaká kaviareň, ale je tam množstvo bežcov, ktorí sa prezliekajú, je asi 10 minút po výbuchoch, nikto sa neznepokojuje.

S jednou výnimkou. Pri stolíku, kde som sa rozložil, sedí dievčina zahalená vo fólii, v roke drží i-phone a plače. Niečo sa stalo, vraví Katka. Aj mne sa stalo, všetko ma bolí, reagujem.

Poďme na metro, zelená línia má zastávku hneď za rohom, videl som, ako tam ľudia vchádzali, keď som išiel za tebou, navrhujem.

Čo to má byť? Vchody do zastávky Arlingtom sú zatvorené, ľudia sa márne snažia dostať dnu. Pred dvadsiatimi minútami to bolo otvorené!

Nevadí, necelý kilometer odtiaľto je Stanica Park Station, odtiaľ nám ide červená línia priamo do Harvardu, je to smerom do Belmontu, aspoň sa cestou rozhýbem a ty sa prejdeš.

Cez park Boston Common je to k stanici Park Station príjemná pechádzka, ale chyba lávky: aj táto stanica je zatvorená. Stovky ľudí sa pokúšali vojsť do metra , stáli v hlúčkoch a nevedeli, kam sa podieť.

Zúrivo sa snažili telefonovať, gestikulovali, ale žiadna panika. Poďme pešo na Harvard Square, odtiaľ už ide autobus, sú to len štyri zastávky, navrhuje Katka. Prosím ťa, to je viac ako hodina cesty a ja mám za sebou maratón. Počkajme tu, uvidíme, ako sa to vyrieši.

Sedeli sme na okraji fontány a čakali, čo sa bude diať. Objavila sa robustná policajtka a čosi ľuďom vykladala. Metro nechodí, tam vyššie sú autobusy, tie vás odvezú na South Station, odtiaľ metro jazdí, vraví. Stalo sa niečo? Pýtam sa. Neviem, odpovedá.

Stále žiadny náznak, že by sa udialo niečo vážne.

Poďme tam, je to asi kilometer. Aspoň sa rozhýbem, navrhujem.. South Station, metro, nástupište plné. Prichádza vlak, dokonca sa mi ujde miesto na sedenie, aj keď ináč radšej stojím. Na niektorých staniciach, kde sa červená linka križuje s inými linkami, vlak nestojí.

Čo sa vlastne stalo, pýtam sa blondýnky, sediacej vedľa mňa a usilovne manipulujúcej s i- phonom. You do not know? Diví sa. Bombing at marathon line. Bombing? Dvaja mŕtvi a stovky zranených, upresňuje.
Preboha! To snáď nie!

Ihneď boli vypnuté mobilné siete. Aby sa zabránilo odpalu ďalších náloží(?). V TV sa objavili informácie o nájdení a zneškodnení ďalších bômb, čo sa neskôr ukázalo ako nepravda. Zrušil sa koncert Bostonskej filharmónie, zápasu Boston Briuns, ale čo je pre nás dôležité, aj dekorovanie víťazov a post–race party, kde sa malo čapovať špeciálne pivo Samuel Adams 26.2 !

Až teraz to na mňa doľahlo. Bola to žiaľ pravda. Večerné správy v TV to potvrdili. Vybuchlo to asi 50 metrov pred cieľovým portálom, po ľavej strane Boylston Street, v smere dobiehajúcich bežcov. Nebolo známe nič viac. FBI vraj na prípade pracuje a prezident Obama prisľúbil, že vinníci budú dolapenmí a potrestaní. Budú?

Doma v Belmonte nás s úľavou vítala dcéra, celá rodina telefonovala čo je s nami. Čo by malo byť?

Utorok až štvrtok (16-18. 4. 2013)

V utorok až štvrtok sme boli s manželkou v New Yorku. Z televízie sme sa dozvedeli, že sa našli zvyšky tlakového hrnca, stopy po domácky vyrobenej trhaviny, guličky, klince a zvyšky čierneho ruksaku, o páchateľoch sa zatiaľ nevie nič konkrétneho. To by mohli byť amatéri, uvažujem.

Štvrtok, 18.4.2013, 22:00 večer

sme pricestovali Amtrakom z New Yorku, všetko bolo v norme. V TV oznámili, že FBI pozná pravdepodobných páchateľov tohto činu (suspect 1 and suspect 2), sú to bratia Tamerlan a Džochar T., čečenského pôvodu, legálne žujúcich v USA už asi dekádu.

Piatok, 19.4.2013

Ráno je slnečné, ale chladné; schádzam na prízemie až neskôr, pred ôsmou, aby som nezavadzal dcére v príprave do práce a dvoch vnukov do škôlky. Pôjdeme do mesta, vravím dcére. Nikam nepôjdete, mesto je uzavreté, doprava nefunguje, obchody sú zatvorené a ľuďom sa odporúča zatvoriť sa vo svojich bytoch a nikomu okrem uniformovaného policajta neotvátať. Čo sa to deje? Prebieha masívny „manhunt“, na jedného z predpokladaných páchateľov, Džochara. Jeho brata Tamerlana v noci zastrelili, vraví. Ani ja nejdem do práce. Budeme všetci doma.

Prestrelka sa udiala vo Watertowne, mestskej časti Bostonu (veľkosti povedzme Rače), vedľa nášho Belmontu. Watertown bol obklúčený políciou, ktorá ho systematicky prehľadávala, všetko v priamom prenose v TV. Prenasledovaný nemal žiadnu šancu.

Nakoniec ho chytili. Ale to všetci, ktorých to zaujímalo dobre viete. Schovaného v zaplachtovanom člne v zadnej časti jedného dvora, keď majiteľ išiel napraviť odchlípenú časť oplachtenia; tá bola krvavá...

Zatkli ho večer, asi o pol desiatej. Ľudia sa vyhrnuli na ulicu a aplaudovali policajtom. Skutočnosť, ale bolo to ako v americkom filme. Vec u nás nevídaná!

Sobota, 20.4.2013

Život v Bostone sa dostal do (skoro) normálnych koľají. Len Boylston Street je stále uzavretá (theater of crime), hľadajú sa dôkazy, aby mohli ten čin dokázať tým „zhavranelým“ bratom. Len smútok zmiešaný s hnevom v ľuďoch zostane ešte dlho...

A nakoniec niekoľko číselných údajov o maratóne

Na posledných Bostonských maratónoch štartuje približne 26 000 bežcov. Je to dané hlavne technickými parametrami trate a kapacitou oblasti štartu. Z nich približne 20 000 splnilo prísne limity a asi 6000 bežcov sa dostalo na štart cez charitu.

„Charitári“ nemusia plniť kvalifikačný limit. Zaplatia nemalú sumu a môžu štartovať v najprestížnejšom maratóne, čím trochu trpí povesť, že účasť v „Bostone“ je známkou vysokej výkonnosti bežca.

V roku 2013 (117. ročník) bolo prihlásených viac ako 26 000 bežcov, odštartovalo 23 326, ostatní nemohli, alebo ochoreli.

Finišovalo z nich iba 17548, lebo po výbuchu približne na 40-tom kilometri zastavili 4496 bežcov a na 40-ty kilometer nedobehlo, teda vzdalo pred ním, 1246 bežcov. Nefinišovalo spolu 5742 tých, ktorí odštartovali.

Z toho vyplýva, že zastavení boli hlavne „charitári“a tí ktorí štartovali z tretej vlny a dobehli by do cieľa v horšom čase ako 4:10.

Pod 3 hodiny dobehlo 2016 bežcov, z toho 110 žien.

Ja som skončil 13656-ty. Papierovo som mal skončiť tak, aké som mal štartovné číslo, teda 17695-ty. Bežal som teda dobre. Ale aj tak ma „zmáklo“ 4695 dám!

Čo sa týka Slovače, bolo nás tam 9, z toho dve dámy a medzi mužmi dvaja SZM-áci.

Zo Slovákov hlavne si zaslúži zmienku hlavne Zuzana Trnovcová. Tak rovnomerný beh sa len tak nevidí a znamená to, že má na viac.

Aj takýto teda bol Bostonský maratón.

Vilo Novák, Bratislava, 2.5.2013