Čo sa udialo na 1. Lublinskom maratóne, 8.6.2013,

alebo

Vila „mládenca“ príhodi a skúsenosti)

Výsledky

Prológ

Celý príbeh sa začal odvíjať ešte v roku minulom, keď sa ma kamarát z Lublina opýtal, či viem, že 8.júna 2013 sa bude bežať prvý Lublinský maratón. Pravdaže som to nevedel, veď odkiaľ by aj. Poľské bežecké portály nesledujem a veru bežať maratón v Poľsku som sa nechystal, nanajvýš tých pár slovenských by som si ešte doprial.

Pointa je však v niečom úplne inom. Lublin je pomerne veľké mesto vo východnom Poľsku, má asi 360 tisíc obyvateľov (žien je tu však o 28 tisíc viac, ako mužov, čo „lubliniaci“ radi zdôrazňujú v turistických materiáloch, asi chcú sem prilákať mužov). Radi prízvukujú, že je to najväčšie poľské mesto na východ od Visly. No a v tomto meste sídli inštitúcia nazvaná Instytut Agrofizyki (pravopis je v poriadku) Poľskej akadémie vied, s ktorou máme dlhoročnú plodnú spoluprácu.

Tento Instytut ohlásil usporiadanie konferencie ICA 2013 v Lubline v dňoch 5-7 júna 2013, na ktorej som sa „musel“ (a to celkom rád) zúčastniť.

A teraz je to už jasné. Ak sa maratónec nachádza na konferencii od stredy do piatku a v sobotu sa koná prvý (!) „Lubelski maraton“, no nezabehni si ho! To sa proste nedá, aj keď to komplikuje situáciu, pretože nie všetci, ktorí sa so mnou zúčastnia konferencie, tam chcú zostať aj v sobotu. Ale to nie je problém, pôjdem späť vlakom o deň neskôr.

Vilo neblbni, vraví mi dobromyseľne jeden tučný „kamarát“, ja behám, len keď ma naháňajú, a ty beháš ešte v tvojom veku maratóny! Pamätaj na moje slová, keď budeš chodiť o palici!

Prihlásenie bolo jednoduché, zaplatenie som však nezvládol, stále mi to hlásilo nejaké problémy. Priateľ Piotr Baranowski, tiež maratónec z Lublina to zatiahol za mňa. Našiel som sa aj na štartovnej listine, mal som mať číslo 701 (ako neskôr uvidíte, dostal som štartovné číslo 703 a tieto dve čísla naštartovali sériu problémov).

Middlestory, alebo príbeh predštartovný

Štart maratónu bol určený na deviatu hodinu rannú. Štartovný portál bol na „Placu Lokietka“ pred Bramou krakowskou. Lokietek bol jeden poľský kráľ a brama je po slovensky brána, teda je to jasné.

Býval som v hoteli Viktoria, asi 20 minút chôdze od štartu. Prebral som sa, pozrel na hodinky: 5:55. Odtiahol som nepriehľadný záves a pozrel von s nádejou, že počasie bude také, ako bolo v uplynulých dňoch- totiž zamračené, prípadne dážď. Ale kdeže! Bledomodrá obloha ako vymetená a zlaté Slnko sa usmievalo na všetkých, len nám maratóncom to na nálade nepridalo. Veď čo je možné očakávať cez jasný, slnečný, júnový deň? Horúčavu. A to predpovede v televízii ukazovali čierne mraky, šikmé čiary dažďa a blesky …

Aj keď som si to poistil u „Najvyššieho“ zapálením kahanca v katedrále, dúfajúc v naplnenie predpovede, budem sa musieť spoľahnúť na jeho priazeň na trati. Je to už raz tak, maratón je dlhá štreka a stať sa môže všeličo.

Som starý mazák. Toto by mal byť môj 99. klasický maratón. No aj tak mám pred maratónom rešpekt. Na maratóne všetky prognózy nestoja za fajku dymu. S Piotrom Baranowskim sme sa dohodli, že ma príde zobrať autom do blízkosti štartu, v aute sa aj prezlečieme a nemusíme chodiť do šatní v škole.

Sme v priestore štartu. Pekné námestie, obkolesené históriou. Slnko pripeká, tlačíme sa do tieňa a bez hanby si pýtame vodu od neznámych ľudí, ktorí ju vlastnia.

Nazdar Vilo! Kto to tu reční po slovensky? Obzriem sa a vidím modrého, usmievajúceho sa Laca Marasa. Čo tu robíš, nemyslel som si, že tu uvidím nejakého Slováka. Z Prešova to mám len (!) 300 kilometrov. Ako si prišiel? Som tu autom, aj s manželkou, oznamuje a už aj za ňou beží. Nech sa ti darí Laco! Aj tebe! A už ho niet. Ani počas maratónu som ho už nevidel.

Pana widzialem w telewizji, prihovára sa mi iný „pan“ v bielomodro páskovanej košeli, pan je zo Slowacji! Budem vám držať palce na trati, hovorí. Ďakujem som rád, že som vás poznal. Aby vám bolo jasné, pri preberaní štartového balíčka s číslom, tričkom a čipom ma odchytila lokálna televízia a vypytovali sa ma odkiaľ som, ako som sa dozvedel o maratóne a či som do Lublina prišiel špeciálne kvôli maratónu.

Z niekoľkých možností som vybral reč Poľskú. To ich rozradostilo, ale aj sklamalo, keď som vyjavil, že som tu „službowo“ na konferencii a maratón si chcem zabehnúť ako bokovku. Ešte v ten deň to vysielali a bol som prekvapený, koľko ľudstva to sleduje. Hneď po vysielaní telefonovali známi, že ma tam videli a že držia palce. Aj neskôr, na trati sa viacerí ku mne hlásili s tým, že ma videli v televízii. Jeden borec ma dokonca povzbudzoval až na troch rôznych miestach! Čo narobíš, tá televízia je fakt ópiom ľudstva.

A pripeká nemilosrdne. Odštartovali vozíčkári a blíži sa hodina nášho štartu 9:03. Dzesieč, dzewieč, ošiem – zborovo recitujú maratónci – dwa, jeden

foto: wasylfoto.pl

START!

Pomaličky, pomaly sme sa pohli. Ešte pred štartom sme si s Piotrom odbehli asi 400 metrov, pomalým klusom. Aj teraz klusáme vedľa seba, sprevádzaní písknutím čipu, bežiac okolo snímačov. Dohodli sme sa, že prvé kilometre pobežíme spolu, pomaličky a potom – sa uvidí.

Prvých 500 metrov sa zbieha z kopca. Veď ináč to ani byť nemôže, lebo staré mesto musí byť na kopci, aby sa ubránilo Tatárom a iným východným plemenám, ktoré ho vytrvalo ohrozovali.

Jazyk bežcov sa roztiahol, väčšina bežcov beží ako o život. Zrejme prvomaratónci a je ich hodne. Toto je jediný maratón široko-ďaleko a je doma!

Je tu aj veľa dievčat, niektorým sa prihováram, aby som sa dozvedel, že jedna, asi štyridsiatnička v červenom úbore, je prvomaratónkyňa. Všimol som si ju ešte pred štartom. Vytrvalo strečovala opretá o kandeláber. Pozor, ten kandeláber spadne, prihovoril som sa jej, usmiala sa. A teraz beží predo mnou, je vyšportovaná, nabehané zrejme má. Neskúsených bežcov spoznáš podľa oblečenia. Sú naobliekaní. No Boh vás poteš...

A už bežíme do tiahleho kopca. Prvý kilometer, 6:30, zatiaľ dobré, uisťujeme sa navzájom. Piotr ma vystríhal, že prvých „16“ to bude hore a dolu, teda silne zvlnená trať. Je to tak- aspoň zatiaľ.

Nie je to pre teba rýchle? pýtam sa Piotra, pretože má maratónsky čas asi o 40 minút horší ako môj. Nie, je to dobré.

Zatiaľ sa zdá a to zdanie vydržalo do konca maratónu, že je to dobre zorganizované. Doprava zastavená, občerstvovačky zásobené vodou a ionťákom, divákov veľa a sú veľmi pozitívne naladení – prajní.

Pijeme na každej občerstvovačke. Buďme tak robiť stále, zdôrazňujem Piotrovi, lebo je teplo a okolo obeda bude ešte horšie. Piotr, vravím, toto je na mňa trošku pomalé, nevadí ak trošku zrýchlim? Nie, vôbec nie, odpovedá. Tak ahoj a drž sa! Pomaly sa od Piotra odpútavam a obzerám okolie.

Moju pozornosť upúta vyšportovaná deva v oranžovom tielku, s čiapkou na hlave. Je slnečno a čiapku mám aj ja. Kúpil som si ju predvídavo včera, za 15 zlotých. Z domu som si doniesol rukavice, veď čo keď sa ochladí?

Deva v oranžovom tielku má v ruke pohár, ktorého obsah si spredu vychrstla na tvár. Podstatná časť vody sa ocitla na mojich trenírkach, pretože bežím za ňou. Dostávam sa na jej úroveň a prihováram sa jej. Na jaky czas pani bieži ? No neznam, bo to moj prwy maraton! Prvý maratón? No dobre, a aký máš čas na polmaratóne? 1:40, odpovedá. To nie je zlé, z toho sa dá zabehnúť maratón pod 4 hodiny, ale zrejme nie dnes, je príliš teplo, dnes ide o prežitie, treba bežať s rezervou, aspoň v prvej polovici. A ja sa boje zapytač, ktory jest to panski maraton? Je to môj 99. O Bože! Som Vilo, z Bratislavy, Slovensko, predstavujem sa. A ja som Wioletta z Lubatrowa, neďaleko Lublina. Asi máš hodne nabehané, vidieť to na tebe, narážam na jej vyšportovanú postavu. Ani nie, behám len tri roky. Ale som učiteľka telocviku. No a mám 38 rokov a dve dcérky. A ja som ti hádal tak do tridsať (naozaj), usmieva sa, je samozrejme polichotená.

Sme na 5 kilomteri, čas slabý 28:10,  je dôsledok pomalého začiatku. S Wiolettou je to už rýchlejšie, ako s Piotrom, ale mám dojem, že je to na tieto podmienky prirýchle.

Pijem počas zastavenia, Wioleta beží stále, takže mi chvíľu trvá, kým ju znova dobehnem. Bežíme vedľa seba, ja som skôr vzadu, mám dojem, že Wioletta to s tempom trošku preháňa. Netreba zrýchľovať. Musíme bežať s rezervou vravím jej. Po niekoľkých kilometroch Wioletta spomaľuje a počas výbehu do ďalšieho kopca sa presúva za mňa a zdá sa, že pomaly stráca dych...

10. kilometer, 55:25 (27:15). Skoro o minútu rýchlejšie ako prvá päťka, Napijem sa, časť vody liejem na hlavu. Vybieham a obzerám sa za Wiolettou. Nezastavuje sa, berie si vodu a pije počas behu. Vari sa len udrží, ak ju počkám; zastavujem sa a čakám ju.

Vedela som, že ma počkáš, hovorí. No ja som to nevedel, myslím si, bežiac vedľa nej. Spoločný beh však netrvá dlho, pomaly zaostáva. Obzerám sa. Tu som, tu som, volá. Bežím ďalej, občas sa obzrúc, vidím ako sa jej oranžové tielko presúva stále viac dozadu a dozadu až sa stráca z dohľadu.

15. kilometer 1:22:35 (27:09). Bežím sám, hore-dolu ako na hojdačke. Je to pomalé a bude to už len horšie, ak sa nezamračí a nespŕchne.

Stále bežíme cez nové sídliská. Anonymné masy domov a nemám ani poňatia, kde sme. Trať som si síce preštudoval, je jednookruhová, kdesi na 20 kilometri by sme mali vybehnúť do prírody, obiehajúc vodnú nádrž Zemborzyce, potom cez les... kedy len bude ten polmaratón, zatiaľ sme len niečo za tretinou trate.

V tieni stojí dcéra Piotra, čerstvá maturantka Magda. Magduš, Magduš, volám na ňu. Chvíľku trvá, než sa zorientuje a pochopí, kto na ňu kričí. Usmeje sa, zakývam jej a vpred!

Zdá sa, že smerujeme do prírody. Domov je menej, cesta sa zhoršuje, je to samý výtlk a záplata a bežíme do kopca! Kopce mi zatiaľ nevadia, ale spomaľuje to.

Ako starý kozák bežím stále s tým istým výdajom energie, čo znamená, že hore kopcom som pomalší ako po rovine. Čo stratím do kopca veru dolu kopcom nezískam. Vpredu, na konci dlhšej rovinky medzi zeleňou sa črtá zhluk ľudí, asi občerstvovacia stanica na 20. kilometri.

20. kilometer

Z rúk dievčaťa beriem pohár vody a utekám s ním mimo územia stanice, aby som nezavadzal. Keď ma odrazu niekto podrazí tak, že som mal problém sa udržať na nohách. Do pr... zahreším. Bardzo przepraszam, ospravedlňuje sa fotograf, ktorý v zápale boja vletel medzi bežcov.

Pan je z Lubljany, pýta sa ma vidiac nápis na mojom tielku, ktorý hlása hrdo „Za menoju je 42 kilometra teka na Ljubljanskem maratonu“. Nie, som z Bratislavy, zo Slowacji, odpovedám. Tam ja biegalem Devin – Bratislawa! To jest fajn, čžešč, a už bežím ďalej.

Pozerám po značke polmaratónu, nikde ju nevidím. Stopnem to, po 1100 metroch za 20. kilometrom a samozrejme, je to bieda: 1:56:24. Je to jeden z mojich najpomalších prvých polovíc maratónu a bude zrejme ešte horšie.

Dnes to bude tak či tak slabý čas. Nemá význam hnať sa. Pochodím si, presviedčajúc sám seba, lebo sa cítim slabý až hrôza. Ale nie hneď, dohadujem sa sám so sebou. Až na 23. km, potom môžem chodiť...

Na ceste je veľká, biela 23-ka. Tak a teraz si pochodím, mám nárok. Prejdem 50 metrov, ale ten srdnatý bojovník vo mne ma ženie znova do behu. Nie je to síce beh, iba maratónsky klus, ale nechodím.

Bežíme po ceste v listnatom lese. Väčšinou v tieni, ale je čertovsky horúco aj tak. V protismere prúdia autá. Niektorí šoféri nás zdravia, väčšina je zrejme naštvaná, že kvôli nejakému behu nemôžu v sede uháňať kamsi. Bolo by to tu príjemne, keby; keby sme neboli na maratóne, ale na výlete.

Sme ďaleko od mesta, ľudí je tu málo. Nik sa nepozerá a tak si občas pochodím. Pred ľuďmi je mi hanba, pretože je to maratónsky beh a nie chôdza. Vidieť na  medzičasoch,25-30km - 30:50, 30–35km 32:20

Konečne povestný 35. kilometer!

Vybiehame z lesa, točíme doľava dolu kopcom, do obývaných krajov. Počet divákov sa zvyšuje. Snažím sa nechodiť, najmä keď nás diváci chvália aj povzbudzujú pokrikmi „bravo“, namiesto nášho „do toho“.

Na tomto kilometri sa nezvykne stav meniť k lepšiemu. Ale aspoň sa opálim, upokojujem sa, pozerajúc na červenú pokožku.

Na občerstvovačke ako obvykle. Väčšiu časť vody na hlavu, zvyšok do úst, len pozor, aby som si to nenalial do trenírok, zväčší sa „tam“ trenie a bude zle...

Pane profesore, pane profesore, tutaj jestešmy, ozýva sa sprava. Otočím sa a tam stojí Iza K., sympatická a pekná blondýna z Instytutu Agrofiziky, s ktorou som počas konferencie často besedoval, najmä pri obede. To jest moja curka, ukazuje asi na 6 ročnú dievčinku držiacu pohár s vodou. Vypil som a poďakoval sa, ako sa na dobre vychovaného maratónca patrí. A tam jest moja mladša curka- ukazuje asi na dvojročnú dievčinku s klobúčikom a s pohárom vody v ruke. Samozrejme, že som sa musel tiež napiť a z recesie som jej stiahol klobúčik na oči. Chúďatko, stálo ako pribité, vôbec nechápalo, čo sa to vlastne deje. Cžešč Izabella, zamávanie a pokúšam sa bežať, aby som nechodil aspoň pokiaľ ma vidia.

Ľudstvo okolo trate hustne. Mierne stúpania a klesania sú aj po 35-tke. Bežím, ak sa to dá tak nazvať. Je to pomalé, ale aj tak mnohých „chodcov“ predbieham. To počasie je fakt hrozné.

Sme asi 4 kilometre pred cieľom a stále nevidím staré mesto. Ani zámok, pod ktorým „meta“ je. Bežíme po širokej štvorprúdovej ceste, z ktorej je jeden pruh oddelený pyramídami a starostlivo strážený štátnou aj „wojskowou žandarmeriou“.

Konečne vidím zubaté cimburie lubelského zámku. Odbočka vľava. Ešte taký kilometrík do mierneho kopca. Ako sa mi chce chodiť! Výsledný čas bude dnes hrozný, ale to je jedno. Musím, musím aspoň klusať, nemôžem pred toľkými ľuďmi, ktorí mi kričia „bravo“ chodiť. Mnohí to veru robia, ale ja zatínam zuby a „bežím“. Podbieham most medzi zámkom a starým mestom. Medzi tým vbieham pod „oponu wodnu“, čo je portál, ktorý zvrchu rozprašuje jemné kvapky vody, na trati boli vari každých 5 km. Je to síce príjemné, ale nepomôže to. Tok kvapiek je tak málo intenzívny, že by som tam musel stráviť aspoň minútu, aby ma to osprchovalo.

Už vidím cieľový portál. Je asi 150 metrov predo mnou.  Časomieru ešte nerozoznávam. Až teraz. Čas sa vlečie, je tam 4:13 a sekundy. Je to lepšie, ako som očakával.

Predsa v cieli!

Pípne snímač, som chvalabohu tu. Hrubý čas 4:13:29, čistý 4:12:45. Medzi nami, bieda. Môj štvrtý čas nad 4 hodiny, ale je z nich najlepší.

Odhadoval som to na 4:30, tak som radšej nepozeral na hodinky. A prečo aj? S takým časom, môžem ísť akurát do...

Ale nie som nespokojný. Počasie bolo dnes kruté. Aká bola teplota? Neviem, ale čo možno čakať v júni, ak pečie slnko?

Maratón to ľahký nie je. Po čom sme bežali sa volá „Wyžina lubelska“. Pahorkatina, podobná Českomoravskej vysočine. Žiadne kruté stúpania, ale dvadsať/tridsať metrov hore, potom dolu. A tak to pokračuje do 20 kilometra. A potom to tiež nie je rovina. Stúpania sa nájdu.

Dostávam peknú medailu.

Piwo pani nema? Pýtam sa dievčiny za stolíkmi s nápojmi. Nema, krčia nešťastne plecami.

Ponúkajú vodu a ionťák, to radšej nie, počkám si na pivo. Na hoteli ho mám. Jem banány, ba aj čokoládu, ktorú ponúkajú na veľkých táckach. Je úplne roztečená. Veď je teplo.

Sadnem si na lavičku v priestore pre maratóncov a čakám na Piotra a Wiolettu. Kto vie, ako im to ide?

Je mi fajn. Hlásateľ medzitým vyhlasuje víťaza. Čas 2:42. Je to fakt slabý čas, ale čo už v takom počasí narobíš. Cez týždeň každý deň pršalo. A dnes, ako na zlosť...

Práve dobieha Monika, dáma, ktorá chcela vyvaliť kandeláber. Dobrá! Už má 40 rokov, ale je len okolo 5 minút za mnou. Vytrvalo vyzerám Wiolettu. Konečne! Jej oranžové tielko nemožno prehliadnuť. Dal som jej len niečo cez 15 minút. Blahoželám jej k maratónu, ona zase ďakuje mne, že som ju „učil“ a lúčime sa s nádejou, že snáď ešte niekedy, niekde...

Piotra som sa nedočkal, hoci som čakal do 5-tej hodiny po štarte. Musel som ísť do hotela, osprchovať sa, dať si pivo a bežať na vlak do Varšavy.

V hoteli mi dovolili zostať v izbe do štvrtej, hoci check – out time je 12 hodín. Bol som už osprchovaný, keď sa objavil Piotr.

Tak ako? 5:06:58. To nie je zlé v takom počasí, utešujem ho. Ja viem, som spokojný. A čo ostatní ? Tvojho kamaráta zo Slovenska (Laca Marasa) som predbiehal asi na 20. kilometri, vraví.

Laco nakoniec dobehol v čase 5:20. A čo ten bežec z vášho Instytutu, čo behá tak dobre. Nevieš čo je s ním? Viem, kdesi po polovici „karetka go zabrala“. Pre neznalých reálií poľských, „karetka“ je sanitka. Teda nie som jediný, ktorý to nezvládol tak, ako by chcel.

Nie je číslo ako číslo

Samozrejme, s takým časom som nečakal nič dobrého, ale bol som zvedavý, ako som sa umiestnil. Vo výsledkovej listine som sa nenašiel, ba aj Mišo mi povedal, že tam určite nie som. Čo si bežal pod cudzím menom? Čoby, ja vždy za svoje a pod svojim, odpovedám.

Pokúšam sa pochopiť, čo sa mohlo stať. Starostlivo obzerám Slovákov; je tam len jeden, Laco Maras. Tak teda skúšam nájsť moje štartovné číslo 703. Konečne! S mojim číslom a s mojimi časmi sa tam vyskytuje Lisiecki Bartosz z Poznane. No jasné, dali mi nesprávny čip.

Po korešpodencii s riaditeľom maratónu sa konečne v stredu, 12.6.2013 objavila výsledková listina, kde figurujem aj ja. Na 299 mieste z 815 „dobehnutých“. Ale som tam uvedený ako víťaz kategórie M70+, čo vzbudzuje skôr úsmev, pretože som bol v tejto kategórii sám. Ale aj medzi M 65-69 by som bol tretí. To mi trošku vylepšuje imidž.

Na záver trošku z nadhľadu: Aké to bolo?

Horúce, kopcovité, dobre zorganizované. Zanechalo to vo mne veľmi dobrý dojem. A tí diváci! Ak sú košičania priam etalónom správneho maratónskeho diváka, dobre informovaného a prajného, tak tí lublinskí, hoci maratónski diváci bažanti, za nimi veľmi nezaostávajú.

Je to zrejme dôsledok tej správnej propagandy a lokálpatriotizmu. Cítil som, že by ma najradšej do toho cieľa doniesli. Fakt im záležalo, aby sme tam nejako došli. Boli veľmi prajní. A núkali všeličo, hoci na trati bolo všetko, čo bežec potreboval. Okrem náhradných nôh.

A teraz pár čísel: dobehlo 815 bežcov, z toho 89 žien, DNF 40 bežcov. Pod „tri“ iba 7 bežcov, menej ako 1 percento! Môžete si vytvoriť obraz o prírodných podmienkach.

Aleksandr Holovnicki. foto: wasylfoto.pl

Zvíťazil Ukrajinec Holovnicki (2:42:36), druhý v cieli Poliak Proszynski mal už čas 2:50:27! Zo žien bola najvyššie Dorota Gruta z Lublina za 3:13:56.

Ale nezúfajme! O rok to môže byť ešte horšie!

Viliam Novák, Bratislava, 13. 6. 2013