Výsledky

Ďaleko od Bostonu...

... lebo do Bostonu je 26,2 míle, ktoré musíme prejsť prebehnúť po vlastných (nohách).

Je slnečné ráno 21. apríla 2014,

Veľkonočný pondelok, Patriots Day a beží sa 118. ročník Bostonského maratónu.

Výraz Ďaleko od Bostonu ma napadol, keď nás vypúšťali v areáli Hopkinton High School z nekonečného radu žltých schoolbusov. Prečo?

Koho už niekedy viezli na maratóne typu „point to point“ z cieľa na štart, vie o čom hovorím. Skoro všetci s hrôzou pozerali na ubiehajúcu krajinu z rýchlo sa pohybujúcemu autobusu, ktorému trvalo asi hodinu, kým sa dostal z Bostonu do Hopkintonu. Samozrejme po inej trase, akú sme neskôr absolvovali my, nádejní maratónci. Preboha! Toto máme odbehnúť späť? Veď aj autobusom je to preďaleko.

Ďaleko od Moskvy

No a druhý význam formulácie "Ďaleko od Bostonu" je zrejmý iba tej najstaršej maratónskej generácii, ku ktorej už (žiaľ) patrím aj ja.

Je to parafráza na titul sovietskej literatúry z povinného gymnaziálneho čítania. Knižka sa volala Ďaleko od Moskvy. Ani po sústavnom nátlaku učiteľského zboru som ju neprečítal. Obsah som vedel iba od usilovných dievčat, ktoré ju prečítať dokázali. Zhruba sa tam jednalo o heroické úsilie sovietskych pracujúcich vo fabrike kdesi ďaleko na Sibíri, v ktorej sa vyrábali tanky. Bol to ich boj na fronte práce za... atď.

Heroický boj na fronte maratónskom

čaká aj na nás. Zle mi bolo, keď som pomyslel, koľko musím prebehnúť. Napriek tomu, že jednu skúsenosť a nie neúspešnú, som s Bostonom už z minulého roku mal.

Som už raz taký. Pred každým maratónom mám obavy. Asi preto, lebo veľmi dobre viem, čo ma čaká. Taká Evička Seidlovie to berie, ako by šla kúpiť do samoobsluhy rožky.

Maratón sa dá dokončiť vždy

hovorím si. Ak nie dobehnúť, tak dokráčať. Tak zľahčujem svoje obavy. Nemôžem za to, že pred každým mierečným kúskom bývam poka..ný.

Kráčať nechcem. Je to predsa maratónsky beh, nie chôdza, na ktorú máme Mateja Tótha. Ja chcem byť svetobežný. Svetochodného máme, druhého nepotrebujeme.

Dopraviť 30 tisíc maratóncov

 autobusmiz Bostonu do Hopkintonu nie je jednoduché. Na tento účel použili BM organizátori 590 žltých školských autobusov z celého štátu Massachussets.

Nastupovalo sa na Tremont Street. Dva rady autobusov, každý mal číslom označený portál a pridelenú „nastupovaciu“ posádku s veliteľom na čele. Tá nás počítala a kontrolovala. Pred nastúpením  nám dva krát kontrolovali čísla. Či ich máme a či je to tá správna „wave“, čiže vlna zo štyroch.

A kontrolujú nás opäť

Pri vchode do areálu školy s nápisom „Athletic village“ sme museli ukázať štartovné čísla, ba ja pri odchode z tohto priestoru na miesto štartu.

Dôkladne premyslené, dôsledne realizované

to mali, ale priznám, trochu ma to otravovalo. Množstvo obmedzení komplikovalo život. Nič sme nemohli so sebou nosiť. Bolo to na hranici únosnosti.

Napríklad do oblasti štartu sme so sebou nemohli mať žiadnu batožinu. Čo sme mali na sebe a nebežali v tom, muselo zostať v priestore štartu a pôjde to na charitu. Do cieľa sa žiadna batožina nevozila.

V autobuse som mohol mať len to, čo som mal oblečené. Boli to apartné tepláky, ktoré sme vyfasovali ešte za socíku v BAZ-ke. Kto by si pomyslel, že urobia takú kariéru! Pre socialistické tepláky to musel byť úžasný pocit, keď sa dostali za oceán a stali sa obľúbeným odevom nejakého chudáka z kapitalistického Ameriky. Moje tepláky to dokázali a právom môžu byť na seba hrdé...

V Boston Globe, čo sú tamojšie noviny zverejnili, že zozbierali 550 ton šatstva (vrátane mojich bývalých teplákov). Teraz sú to už tepláky americké, mnou na charitu darované...

Athletic Village, po našom Atletická dedina

Tento hrdý názov mal oplotený a strážený areal Hopkinton High School, čo je čosi, ako naše gymnázium. Je to rozľahlý areál na ktorom boli postavené stany pre prípad, že by pršalo. Ako by sme to vydržali do štartu?

Asi polovica obvodu obdĺžnikového areálu tvorili prenosné kadibúdky, pred ktorými stáli dlhé-predlhé rady mierečného národa. Ja, spolu s inými "smelcami", som volil jednoduchší spôsob zníženia obsahu tekutín v organizme. Použili sme bezbúdkovú časť obvodu školy. A divili by ste sa, výsledok bol rovnaký.

Tu však musím spomenúť aj jednu z mnohých amerických cností. V USA sa stojí v radoch disciplinovane. Nikto sa nepripája do radu zboku, čo je u nás takmer pravidlom. Nakoniec na človeka predsa len dôjde. U nás na rodnom Slovensku sa mi stáva, čím dlhšie v rade stojím, tým viac ľudí mám pred sebou, pretože prírastky zboku prevyšujú kapacitu oných búdok.

Poďme k iným dobrým veciam

ktoré sa tu diali. Rozdávali sa Power bar, tyčinky. Na veľkú radosť Evičky S, aj teplá kávička. Veru aj ja som si dal. Zadarmo? Aj keď ma rozdrapí. No a dobre mi padol aj bagel (čítaj bejgl), čo je také upečené koliesko z cesta. Podobá sa to na náš obľúbený gumový posilovač prstov. Môj bágel bol s čokoládou.

Bolo príjemne teplo

Najmä pre divákov a pre nás, pokiaľ sme tam polihovali a posedávali. Ale počas behu to bude nič moc, uvažujem s obavami. Našťastie, viem, ak tunajší meteorológovia predpovedajú 70 ºF, že hovorí 21 ºC. Bude čertovsky teplo! Ak je 21 ºC v meteorologickej búdke, pocitová teplota na trati v slnečnom počasí môže byť aj o 10 ºC vyššia. Takže bolo to jasné. Tričko a trenírky. Aspoň sa zanechalo viac šiat na charitu, lebo niektorí prišli vystrojení ako na Sibír.

Je skoro pol jedenástej

a naša tretia vlna má odštartovať o 11:00. Je čas pomaly sa pohnúť na štart, asi kilometer od tejto Atletickej dediny.

Po nevyhnutnej kontrole čísel sa s Evou presúvame v dave k miestu zvanom Hopkinton common, čo je obecné priestranstvo. Po ceste nás prekvapilo ďalšie „záchodové“ mestečko. Bolo relatívne neobývané, lebo sa o ňom nevedelo. V zhode s predsavzatím, neniesť do Bostonu ani gram navyše, som počet zvýšil demografický koeficient mestečka.

Evička je netrpezlivá. Nemôže sa dočkať kedy vyrazí, takže beží na štart. Mne to nevadí, pretože sa štartuje letmo. Kedy prebehneš štartový portál, vtedy sa ti začne počítať čas. Ale musí to byť v rámci „vlny“ a nesmieš byť ani pred „svojim“ corralom.

Hopkinton common -priestor štartu

Po ďalších kontrolách som zakotvil na svojom mieste. Wave 3, corral 5 a obzerám sa okolo seba.

Typické americkú vidiecke prostredie. Vľavo drevená budova nejakého kórejského kostola, obecný úrad a ďalšie drevené rodinné domy, roztrúsené medzi ešte bezlistými stromami.

„Stars and Stripes“

vejú v miernom vetre. Vidiecka idyla, ktorú raz do roka naruší dav maratóncov. Vďaka tomu sa dostala bezvýznamná dedinka Hopkinton na športovú mapu sveta. Je to jej „golden day“, tak si ho užíva.

To sú mi veci

Okolo mňa väčšinou dámy! Iba kde tu  obstarožnejší muž. Pomer asi 1:20 v prospech dám. Prečo? Je to jednoduché.

Poradie, v akom štartujeme je určené podľa kvalifikačných časov. Moje štartovné číslo 22360 znamená, že môj Boston qualifying time, čiže 3:49,  kvalifikačný čas z minulého ročníka Bostonu, je toľký odpredu.

Pretože BQ mladších dám, tak okolo 40-ky, je približne rovnaký, ako u mužov okolo 60-ky, je to jasné. Som obklopený množstvom štíhlych dám, čo je v USA naozaj rarita.

Len na okraj:

118. Boston maratón akceptoval štart 15 946 ženám a 19 420 mužom. Teda na 100 mužov pripadalo 82 žien. Ak to porovnáme s Košicami, tak tam na 100 mužov pripadá asi 5 žien... A najčastejšie sa vyskytujúce ženské meno? 396 dám sa volalo Jennifer, alebo Jenny.

Štart

Vpredu čosi buchlo. Asi odštartovali tretiu vlnu. Zatiaľ sa okolo mňa nič nedeje. Ten impulz sem dorazí neskôr.

Dve prvé vlny sú dávno preč. Prvá, aj s elitnými mužmi, štartovala o 10:00, druhá o 10:30. Rýchlici to majú dobré. Pobežia pred obedom, Užijú si menej tepla ako my, medzi 11:00 a 15:00, kedy je najväčší hic.

Pomaly sa posúvame dopredu, na kopček, kde je „start line“. Obzerám si dievčatá. Evu samozrejme nevidím. Bola v nižšom „korále“. Zrejme už cupitá.

Dievčatá okolo mňa sú nejaké iné, ako tie naše. Iné typologicky, ale aj priateľskejšie. Také „americké“. V dave našich, by som ich odlíšil.

Sme na kopčeku, prebieham cez čiaru

Z tohto miesta vidieť pestrofarebnú riavu bežcov, siahajúcu, kam oko dovidí. Dvojprúdová cesta je ohraničená z oboch strán bielymi čiarami, v strede sa tiahnu dve plné, žlté, ako je v USA bežné. Z oboch strán je obklopená sivými kmeňmi dubového porastu, ešte stále bez listov.

Zima býva v Novom Anglicku dlhá. Ešte pred týždňom padal sneh. Aj teraz vidieť jeho zvyšky. Studené počasie, ktoré nás trápilo ešte včera, na Veľkonočný pondelok zažiarilo. Akiste na veľkú radosť hlavne divákov.

Môj koridor je po okraj naplnený maratóncami, odhodlanými do Bostonu dobehnúť. Čo vôbec ženie týchto ľudí, aby sa tak vytrápili? Asi to isté čo mňa. Dokázať, že to dokážem. Preveriť si kondíciu, vôľu...

Prvá časť trate, prvé 4 míle, asi 6,5 km

sa beží dolu kopcom. Počas tohto úseku klesáme asi o 100 metrov. Je to príjemný začiatok na rozbehanie sa. Nie je to však iba klesanie, ako počas prvého kilometra. Klesania striedajú rovinky a krátke stúpania. Je to typické pre trať Boston maratónu.

Piaty kilometer

Sme ponorení hlboko v koridore stromov, ale slniečko statočne svieti na naše hlavy. Blížime sa k občerstvovačke, to znamená, že sa blíži piaty kilometer.

Je mi teplo a nohy mám nejaké „tvrdé“. Stále som sa nerozbehol. Snáď to povolí. Beriem pohár vody. Odpijem, zvyšok opatrne lejem na hlavu. V trenírkach vodu nechcem. Tvár si utriem mokrými rukavicami a bežím k méte 5 km.

Moje hodinky vravia 26:16. Dobré, zrýchľovať netreba. Označená je každá míľa a každý piaty kilometer, kde je aj časomiera. Ale údaje na nej sa nezhodujú s mojimi hodinkami. Ukazujú čas od štartu vlny.

Stále bežíme v hustom dave

Musím sa dívať pod nohy. Každé predbiehanie je problém. Vedľa cesty je tabuľa Ashland city line, ale žiadne mesto nevidieť. Až po čase sa objaví kostol a pár domov Ashlandu, stratených medzi stromami.

Samozrejme sú tu diváci a nadšene povzbudzujú bežcov. Držiaci tabule s rôznymi nápismi. Najčastejšie v štýle „Run Kevin, run!“, ale dá tu prečítať aj všeličo iné. 

Desiaty kilometer

Zvlnený terén nás privádza do mestečka Framingham, kde je situovaný 10-ty km. Mestečko, ako každé iné. Nevýrazné, až na kostol a radnicu drevené.

Občerstvovacia procedúra sa opakuje. Hlt vody do úst, zvyšok na hlavu. Krok mám stále ťažký, druhá päťka za 26:37.

Cesta sa vlní hore-dolu. Dav bežkýň trošku zredol, ale je to stále dav. Zdá sa, že som sa už rozbehol, krok mám ľahší, rozstupy medzi bežcami sú väčšie. Nemusím už dávať taký pozor, kam stúpam. Môžem venovať viac pozornosti spolubežkyniam.

Zvláštne je, že väčšina z nich má na chrbte nejaký nápis. Najčastejšie, „Bežím za Johna“, „Bežím pre svojho syna mariňáka“. Statná deva, dobre formovaná štyridsiatnička. Má na chrbáte „Minneapolis – potom je srdiečko – a pod tým Boston strong“.

Najlepší bol asi 50-ročný borec s nápisom „Sorry I farted“, čo znamená „Prepáčte, uprdol som si.“

Pätnásty kilometer

sa nachádza v mestečku Natick. Leží na konci viac ako 3 km dlhého tiahleho stúpania. Ajhľa! Posledná päťka bola za 25:54!

Nielen mierne zrýchlenie, ale hlavne lepší pocit z behu. Bežím ľahšie, aj keď štvorhlavé svaly stále cítim a neviem prečo. Unavený?

Ani by som sa nečudoval. Veď čo si všetkého jeden chudák maratónec skúsi, kým sa vôbec dostane na štart! A potom má ešte bežať do Bostonu. Ale človek znesie oveľa viac ako sa domnieva.

Blížime sa k Wellessley

Toto mestečko je známe dámskou vysokou školou a vychýreným, až fanatickým povzbudzovaním bežcov.

Z diaľky vidieť tehlovú stavbu s dvomi vežičkami, niečo na spôsob Svätojakubského paláca v Londýne. Je to časť Wellesley College.

Niekoľko stometrový úsek je známy ako „corridor of screams“. Mladé dievčatá držia transparenty s nápismi, kde dominuje slovo „Kiss me“. Napríklad, „Tento rok končím školu, pobozkaj ma skôr, ako odídem“.

Teda rachot bol vo Wellesley riadny, ale najlepší transparent som videl vylepený ešte v Hopkintone: „Run as you stoll something!“, čo po slovensky značí „Bež, ako by si bol niečo ukradol!“ No a potom štandardné veci ako „Bolesť je dočasná, hrdosť trvalá“ a podobne. Tiahle stúpanie. Blíži sa 13,1 míľa, teda

Polmaratón.

Na hodinkách je 1:49:44. Pre mňa veľmi dobré. Ak sa nič neočakávané nestane, mohol by som to zabehnúť okolo 3:50.

Ľahšie za nami, pred nami kopčeky...

Stále bežíme krajinou, ohraničenou z oboch strán lesmi a neuveriteľne povzbudzujúcimi divákmi.

Dav bežkýň a stále viac aj bežcov pomaly redne a s rastúcou teplotou vzduchu pribúda chodcov. Nie je ich veľa, pretože bostonskí kvalifikanti sú dobrí bežci, ktorí maratóny nechodia, ale behajú.

Na hlavu si lejem čoraz viac vody. Začínam cítiť únavu, čo je v tejto fáze pretekov normálne.

Dvadsaťpäťka

Je orientovaná na vrchole asi 1,5 kilometrového stúpania. Posledná päťka bola za 25:47. Stále dobré, ale dokedy?

Zbiehame do údolia rieky Charles, ktorá tečie aj cez Boston. Tam je to už mohutná masa vody, ktorá formuje morský záliv zvaný Back Bay. Tu je to ešte malý potôčik, od ktorého to začína. Čo? No predsa nechvalne známa séria stúpaní, vrcholiaca kopcom

Heartbreak Hill

Súčet všetkých stúpaní je asi 100 metrov. Nie je to málo, hoci aj na Slovensku máme maratóny, kde takéto a ešte väčšie stúpania sú a zvládame ich. Napríklad Rajec, alebo Perla Karpát.

Čaro bostonskej série štyroch za sebou nasledujúcich stúpaní je v tom, že sú situované od 26 do 34 kilometra. Jednotlivé stúpania sú oddelené krátkymi rovinkami, ale aj klesaniami. Stúpania nie sú strmé, ale dlhé. Vybehnúť sa dajú v pohode, len treba odhadnúť primerané tempo a udržať ho. A to býva kameňom úrazu.

Z minulého roku som už vedel, čo ma čaká a nasadil som trvale udržateľné tempo. Samozrejme sa to prejavilo na medzičasoch.

Medzi 30-35 kilometrom som to vytiahol až na 28:26. Poctivo som si oblieval hlavu, ale tvár a krk ma už pálili. Slnko svietilo zhora a spredu.

Len vydržať!

Pozdĺž cesty v stúpaniach nebol vari meter krajníc cesty prázdny. Boli prepchané neuveriteľne prajnými divákmi. Po maratóne sme sa zhodli, že lepšie obecenstvo sme ešte nezažili. A to nezabúdam na Košice.

A už sa priam húfne pochodovalo

Mnohí toho mali dosť. Objavovali sa velikánske nápisy „Medical tent ahead“ a neskôr „Medical tent every mile“, čo znamená „Lekársky stan je na každej míli“.

Videl som, ako kriesili bežcov aj medzi „dobrými“. Tí slabší „charitári“ si toho užili podstatne viac. Podľa správy v novinách Boston Globe na trati ošetrili 3762 bežcov. Teda každého deviateho. V spomínaných stanoch umiestnili 1832 bežcov a do nemocnice ich odviezli 192. A 20 nádejných maratóncov bolo hospitalizovaných. Našťastie, všetci prežili.

Heartbreak Hill is over!

Hlása nápis nafukovací portál na tom istom ako vlani, vedľa tehlovej novogotickej budovy Boston College na 34 kilometri.

Ale stúpania akoby nemali konca kraja.  Za HH nie je stúpaniam koniec. Klesania sú až do 37 km pretkané krátkymi nepríjemnými stúpaniami.

Najhoršie však je, že už nevládzem. Koncentrujem sa na žltú čiaru v strede cesta a snažím sa myslieť na nič. Nakoniec, v okolí nie je aj tak čo obdivovať. Tehlové, neforemné budovy, pozdĺž cesty zvanej Beacon street, po našom Majáková ulica, s električkovou traťou.

Skvelí diváci mi zastať, ani kráčať nedovolia

Nesmieš zastať, nesmieš zastať, opakujem si. Na chvíľku to poruším na občerstvovačke. Zopakujem občerstvovací rituál, hlt do úst, zvyšok na hlavu. A ďalej behom!

Behom? Je to skôr súbor pohybov, na beh sa málo podobajúcich, ale posúva ma smerom k cieľu predsa o čosi rýchlejšie ako km za 6 minút.

Dlhá predlhá je priamka Beacon Street, mierne stúpajúca smerom ku Kenmoor Square. Vyzerám známy červený trojuholník firmy CITGO. Aj som ho v diaľke na chvíľku uvidel, ale potom zase kamsi zmizol.

Koncentrujem sa na seba. Divákov a bežcov vnímam už iba Periférne. Len vydržať! Vydržať. Stihnem to pod „štyri“? Mal by som, ale makaj, makaj, nezastav!

Konečne štyridsiaty kilometer (3:35)

Je situovaný na estakáde. V miernom stúpaní kohosi kriesia. Už nepijem. Kašlem na to! Dva kilometre musím vydržať. Vlani, to bolo o inom! To som bežal v relatívnej pohode. Ale dnes? Je teplo...

Vyzerám CITGO. Konečne sa objavil. Veľký, červený, na vrchol postavený trojuholník. Už to nie je ďaleko. Som na Kenmoore Square, len vydržať. Ešte kilometer a dvesto metrov.

Som blízko

Podbeh pod cestu a... Výbeh! Do čerta, bez toho by som sa zaobišiel. Chvíľu po Commonwealth Avenue a potom ako na tričku, ktorá je medzi maratócami populárne, Right On Hereford St. Left On Boylston St!

Lenže Hereford Street je do kopca, ako hore staliňákom v Bratislave! Ale Boylston je už rovná ulica a v diaľke vidieť žltomodrý portál nad cieľovou čiarou.

Skúsim zrýchliť! Zdá sa, že to ide. Ide to!. Hypnotizujem cieľ, diváci burcujú, ale takmer ich nevnímam. Mám toho tak akurát.

Cieľová čiara čas 3:48:29

Som spokojný.  Neuveriteľne! Ani nie tak so sebou, ako s dobehnutím. Dnes to bolo ťažké. Pre mňa veľmi, veľmi ťažké. Ale, už je to za mnou.

Dobehol som svoj druhý Boston! Slnko svieti, hreje. Teraz je to fajn. To slnko je výborné. Mám po maratóne, len nech svieti.

Medaila taká istá, ako vlani a o kúsok ďalej rozdávajú sľubované kabáty, alebo čo to vlastne je. Ochrana, aby „dobehnutí“ neboli dobehnutí i chladom a vetrom, pokiaľ dôjdu po veci do Boston common. Je to park asi kilometer ďaleko.

Nie je mi zima, lebo slniečko hreje, ale viem, že za chvíľu mi zima bude. Klesne teplota tela, naakumulovaná počas behu a začne ma triasť. Radšej si ten kabát vezmem.

Je to čosi ako pelerína s kapucňou. Rukávy to nemá. Len otvory na úrovni pása, kadiaľ sa dajú prestrčiť ruky. Kedysi také čosi nosili poštári. Ale tento výtvor je na pohľad strieborný, znútra akoby textilý  a zatvára sa suchým zipsom. Fajn.

Vedľa mňa ide vysmiata asi štyridsiatnička, Pohľady sa nám stretli a navzájom si blahoželáme. Aký máš čas, pýta sa. 3:48:29, vravím. Och, to máš lepší čas ako ja, diví sa.

A prečo nie? Divím sa zase ja, že sa ona diví. Ukázalo sa, že je z Kanady a vola sa Molly (Molly J. Waldron). Je tu s manželom, ktorý nebežal. Dohodli sme sa, že sa večer uvidíme na vyhlasovaní víťazov v House of Blues. Žial nestalo sa. Bolo tam toľko ľudí, že by bol zázrak, keby sme sa stretli. Tak sa s Molly stretávam aspoň v spomienkach...

Clarendon Street, Hotel 140

Je hotel YWCA, miesto, kde býva Eva. Pre dnešok mi dovolila odložiť si veci v jej izbe, ktorá je neďaleko Copley Square, neďaleko od cieľovej čiary. Dokonca mi požičala aj druhú magnetickú kartu, aby som sa do izby dostal, lebo zrejme pribehneme v rôznom čase.

Vstúpim a na moje veľké prekvapenie, Evička si už hovie v izbe. Ahoj, to si bola tak rýchla? Nebežalo sa mi zle, vraví, dobehla som v čase 3:55:11. To je teda pekný čas, chválim ju.

Eva dobehla skôr ako ja, lebo skôr vybehla. Je o nej známe, že teplo znáša dobre. Adaptácia na teplo z práce vo vinici? Aj keď kopce nie sú jej silná stránka, ukázalo sa, že počas posledných dvoch kilometrov na mňa stiahla skoro minútu! Ja som ich zabehol za 13:29, ale Eva za 12:37. Z toho je jasné, aký som bol v koncovke slabý.

Nakoniec, nedopadli sme zle

Eva bola v F65 piata, ja v M70 tak ako vlani, siedmy. Ale niektorí boli v koncovke slabší ako ja. Štyria M70 v cieli za mnou, boli na polmaratóne predo mnou, to znamená, že mali záver pomalší.

S Evou sme sa zhodli, že “Boston” je ťažký maratón. Aj v porovnaní s Rajcom, alebo s Perlou Karpát. Aj keď je až neregulérne dolukopcovitý, klasanie v prvých míľach si tereba tvrdo odpracovať v stúpaniach medzi 27 a 39 kilometrom! A nehovorím o Hereford Street, tesne pred výbehom na Boylston!

House of Blues

Je budova hneď vedľa Fenway Parku, čo je domovský štadión vari najznámejšieho bostonského klubu, bejsbalového Red Socks. Barov a reštaurácií je na samotnom štadióne a v okolí požehnane. Potvrdzuje to tézu mojej dcéry Betky, ktorá tvrdí, že bejsbal je hlavne o pití piva pred, počas a po zápase. Samotný zápas je pre väčšinu divákov druhoradý.

A keďže bejsbal nie je fyzicky až tak náročný, lebo väčšinou času hráči stoja, tak sa hrá každý deň. Pravidlá sa mi nepodarilo celkom zvládnuť, hoci som sa o to snažil pozorovaním zápasu dvoch ženských družstiev Sommerset College počas prechádzky mestom. Vráťme sa však k meritu veci, teda k

Victory ceremony

S Evou sme prišli niečo pred pol ôsmou, kedy sa to malo začať. Kde je vchod do haly, pýtam sa nejakej dievčiny, zrejme usporiadateľky. Here is a queue (čítaj kjú), hovorí mi. Rad? Vskutku stojí tu nejaký had.

Tak poďme do radu, vravím Eve. Nestačíme sa diviť; ten rad je nehorázne dlhý, tiahne sa celou ulicou, zatáča za roh a tam je vidieť jeho koniec. Je dlhý snáď pol kilometra!

Nestrácame však dobrú náladu, lebo už sme v jednom, ešte dlhšom rade stáli, na „pre race party“, ktorá bola v nedeľu večer pred maratónom na radnici. Tam to bolo ešte dlhšie.

Väčšina čakajúcich bola odetá v “bostonských“ vetrovkách. Ba aj ja som mal tú svoju vlaňajšiu modrožltú. Rad bol neuveritelne dlhý, ale vedeli sme, že sa ľudia zboku nepristavujú. Za pol hodiny sme boli na radnici, s pivom Samuel Adams a s cestovinami. Cestou sme sa dobre bavili s dvomi skúsenými Austrálčanmi, ktorí sa nestačili diviť nad Eviným, ale aj mojim počtom maratónov. A keď sme im spomenuli našu raritu eN, ktorý zabehol za rok 111 maratónov, klesla im sánka.

A späť do House of Blues

Za pol hodiny sme boli v hale. Dostali sme pivo. Jasné že maratónske, Samuel Adams 26.2. Bolo to nepochybne pivo, ale žiadny veľký zázrak. V Poprade varili lepšie. Ale tri buritos mi v žalúdka urobili dobre.

Konečne, asi o 21:00 sa to začalo. Prvý raz v živote som mal možnosť sledovať vyhlasovanie víťazov z absolútnej svetovej špičky z piatich metrov, lebo som sedel a potom stál priamo pod pódiom.

Všetci viete, že mužov viac ako prekvapujúco vyhral Meb Keflezighi v čase 2:08:37, čím si v 39 rokoch (!) utvoril osobák.

U žien nič nového, ale v novom rekorde trate celkom jasne zvíťazila Keňanka Rita Jeptoo za 2:18:57. Tri belošky na pódiu žiarili, ostatné tmavšie dievčatá sa v šere haly nejako strácali, skoro ich nebolo vidieť, k čomu prispelo aj ich nevýrazné oblečenie.

Ako je možné, že zvíťazil Meb?

To bola otázka, na ktorú sme všetci hľadali odpoveď a neveriaco krútili hlavami. Ako je možné, že v konkurencii najlepších svetových bežcov zvíťazí v máji 39 ročný chlapík, ktorý si navyše zlepší osobný rekord?

V novinách Boston Globe pred samotným maratónom uverejnili zoznam favoritov, s nadpisom “Runners to be watched” Meb medzi nimi nebol, lebo jeho najlepší čas na maratóne 2:09:08 bol až 19. v poradí.

Stále mi to nejde do hlavy, ale stalo sa a vieme ako sa to stalo. Elitná skupina atlétov, zoradená úplne vpredu vybehla relatívne pomaly, bolo totiž teplo a Keňania si verili, že prípadné zrýchlenie zvládnu.

Keňania strážili Etiópčanov a naopak, všetci boli v jednom balíku, proste pohoda. Ba ani aj jeden z favoritov, najlepší Američan Ryan Hall sa neponáhľal. Meb bol stále vpredu, ale boli všetci spolu.

Celý balík v relatívnej pohode a vo voľnom tempe dobehol na 15-ty kilometer, keď sa utrhli dvaja Američania, Meb a Boyt. Nepatrili k favoritom, nikto si ich nevšímal.

Na polmaratóne mali asi pol minútový náskok. Počas výbehu sériou Newtonovských kopcov končiacich Heartbreak Hillom, to už bolo jeden a pol minúty. Keňania sa začali znepokojovať, Američania v balíku naopak. Dohodli sa, že pokiaľ je v čele „američan“ nepôjdu dopredu, ale budú tempo brzdiť.

Mimochodom, ukázalo sa, že potenciálne najlepší Američan Ryan Hall bol totálne z formy, zaostal a nakoniec dobehol na 20. mieste časom 2:17:50, čo je na jeho pomery veľmi slabý čas.

Už za Heartbreak Hill, asi 7 kilometrov pred cieľom, Keňania vyrazili dopredu. Chebet zabehol najrýchlejšiu päťku závodu a na 40tom kilometri bol za Mebom len 8 sekúnd. Rýchlou päťkou sa však vyčerpal. V závere sa nedokázal dotiahnuť, naopak, Meb získal ešte 3 sekundy a zvíťazil v čase 2:08:37, 11 sekúnd pred Chebetom...

Samozrejme, Američania žiarili

Bolo to prvé víťazstvo ich občana od roku 1983. To je poriadne dávno. Ale aj tak. Ako je možné, že si dokázal urobiť osobák skoro v 39 rokoch a je najstarší víťaz od roku 1931? Čo sa týka mňa, veľmi mu to prajem. Je to zrejme jeho posledný triumf.

Ukázalo sa, že podceňovanie súperov sa môže nevyplatiť. Keďže to nie je len o sláve, ale aj o peniazoch, Meb si prišiel na 150 tisíc dolárov a Chebet získal „len“ 75 tisíc. Bol to strhujúci závod.

Na záver trošku faktografie

Na štart nastúpilo 32408 bežcov.

Asi o 4 tisíc menej, ako bolo prihlásených.

Finišovalo 32144 bežcov.

Nedobehlo 264 bežcov.

Do nemocnice bolo odvezených 192 bežcov.

84% bežcov bolo z USA.

Z nich najviac z Kalifornie 2600

Až druhí v počte boli domáci z Massachussets 1876.

Tretím štátom v počte súťažiacich bol New York, 1760.

Z Európy bolo Britov 375

Taliani 235

Nemci 201.

Najčastejší vek, 45 rokov 1322

Najčastejšie meno, Michael 747

Druhé David 597

Až dvadsiaty sú Viliamovia 194.

A naša Eva? Taká ako ona bola iste len jedna…

Slováci? Bolo nás osem, z toho štyria žijúci na Slovensku.

R. Šulhánek (2:47:21, 572M), P. Gánovská (3:08:24, 252F), V. Novák (3:48:29, 7M70), E. Seidlová (3:55:11, 5F65).

Nechcem hodnotiť naše vystúpenie, ale myslím si, že sme nedopadli zle. Najmä tí skúsenejší…

Bratia Češi boli tiež štyria (samí chlapi) teda Čechové – Slováci 4:4. Ale výkonmi sme boli jednoznačne lepší.

Čo dodať? Bostonský maratón je unikátny, aj keď je rovnako dlhý ako ostatné, správne zmerané. Unikátny trasou a atmosférou.

Nie je maratón poskladaný z množstva zážitkov. Boston je jeden obrovský zážitok.

Vilo Novák, Bratislava, 30.4.2014

Čítajte aj, čo utekaniu  BM predchádzalo.