119. Boston Marathon, 20.4.2015

alebo,

ako statočný Slovák Jano (Hazucha) k bedni prišiel...

Výsledky

Počasie bolo hlavnou témou myšlienok a rozhovorov maratóncov zhromaždených v areáli strednej školy v Hopkintone, kde je štart najprestížnejšieho maratónu na svete – Boston Marathon.

Asi týždeň pred týmto maratónom som na internete starostlivo sledoval predpoveď počasia; predpoveď bola, že akurát v pondelok, 20.apríla 2015, teda na Patriots Day bude stály dážď, s vetrom a pomerným chladom; 5 – 10 °C. Ostatné dni budú podľa predpovede polooblačné, ba aj teplejšie a ak bude aj dážď, budú to len preháňky. No čo už, utešujem sa, predpovedať počasie a najmä dážď na týždeň dopredu je lotéria, to sa pravdepodobne zmení. Chodil som každý deň pozerať predpoveď počasia pre Boston, ale stále to bolo to isté: chlad, vietor a dážď. No, čo už. Pribalil som si tričko s dlhými rukávmi, elasťáky, čiapku a dúfal som, že to v Bostone predsa len bude lepšie.

Boylston Street, cieľová čiara tri dni pred dňom maratónu.

Prvú vec, čo som urobil, keď som sa v maratónsky deň, ráno o 6:00 ET zobudil, som sa pozrel von oknom.

Bolo zamračené, ale nepršalo. To by bolo fajn, keby to tak vydržalo, myslím si. V Boston Common (čo je mestský park) boli postavené štyri veľké stany, na odloženie vecí, ktoré nevyhnutne nepotrebujeme na behanie.

Ako už možno viete, po bombovom atentáte v roku 2013 sa situácia zmenila pre bežcov tak, že sa veci zo štartu do cieľa nevozia; všetko, čo máte navyše (môže to byť len pár maličkostí) musíte nechať v oblasti štartu. Pred nástupom do žltých školských autobusov je možné odložiť si niektoré veci v predpísanom priesvitnom sáčku do oných stanov: každý stan je určený pre jednu vlnu; vlny boli štyri, teda štyri stany. Všetko prebehlo rýchlo; na priesvitné vrecko som si nalepil samolepku s menom a štartovným číslom, dievčina ho hodila do označenej ohrádky, určenej pre stovku vreciek v stane pre tretiu „modrú“ vlnu a bolo hotovo. Prečo to hovorím? Preto, lebo v Bratislave sa nedarí uložiť batôžky podstatne menšieho počtu bežcov bez dlhého čakania...

Do schoolbusu som odišiel naľahko, vystrojený do jasnozelených teplákov adidas z domu (aj tak som ich doma nenosil) a do tehlovočervenej flísky, ktorú mi dodala dcéra, iste budú ozdobou niektorého US bezdomovca. Na dopravu toľkých (až 30 tisíc) maratóncov do 42 kilometrov vzdialeného Hopkintonu je potrebných niekoľko stoviek autobusov. Pretože sú prázdniny, tak sa vari všetky školské autobusy z celého štátu Massachusetts sústredia v Bostone, aby nás mohli odviezť na štart. Na Tremont Street je vybudovaných asi 10 nástupíšť do autobusov. Každé nástupište má posádku vystrojenú v ružových vetrovkách, ktorí kontrolujú bežcov (musí sa ukázať štartovné číslo a nesmie mať batožinu). Na autobusy sa nastupuje podľa zaradenia do vĺn, teda prvá vlna nastupuje najskôr, my „tretí“ od 7:45 – 8:30. Tak, a nie inak. Zaujímavé je, že všetky autobusy naraz prídu na nástupištia a potom, po nastúpení naraz odídu. Bežci sú počítaní, takže všetci sedia. (A funguje to, nie ako na pretekoch Devín – Bratislava, kde sa štart odložil o pol hodiny, pretože neboli autobusy a časť bežcov zostala v Bratislave).

Sadol som si k oknu, ku mne si prisadol muž asi v mojom veku a po chvíli sme sa začali rozprávať. Bol to vyslúžilý „ mariňák“ Richard z Pennsylvánie, v Európe vraj bol, keď slúžil u námornej pechoty; v rámci cvičení bol v Španielsku a v Portugalsku v rokoch šesťdesiatych. Priznal som sa, že som zo Slovenska; nevedel kde to je. Pripomenul som mu, že na pamätníku námornej pechoty vo Washingtone, jeden z piatich vojakov, veliteľ družstva, čo vztyčujú zástavu je Slovák, Michal Stark. Bolo to prvé japonské územie, ostrov Ivojima, ktoré obsadili Američania. Môj sused ma prekvapil; príbeh Michala Starka veľmi dobre poznal, vedel aj to, že na Ivojime padol, nevedel však, že bol Slovák; totiž v čase, keď Michal slúžil u mariňákov ešte nemal americké občianstvo, dostal ho „in memoriam“. (Mimochodom, Richard zabehol maratón za 4:22). Prší, poznamenáva Richard, sú spustené stierače. Veru, je to žiaľ pravda, prší. Keď sme prišli do Hopkintonu, všade bolo mokro, ale nepršalo.

Priestor štartu

Hopkinton, 42 kilometrov od Bostonu

Vystúpili sme z autobusu, skontrolovali nám čísla a mohli sme vôjsť do areálu High school v Hopkintone, kde je tzv. „athletic village“, čo je po slovensky atletická dedina. Je to rozsiahly areál s tromi obrovskými stanmi a neuveriteľným množstvok kadibúdok, pred ktorými stoja aspoň 100 metrové rady, hlavne dám. Zatiaľ neprší a to je dobre, lebo všetci by sme sa pod oné stany nezmestili. Aj tak sú plne obsadené sediacimi a stojacimi bežcami; máme skoro dve hodiny času do štartu; naša „wave“ štartuje o 10:50 a teraz je 9:10, do odchodu z tejto dediny zostáva aspoň hodina dvadsať, nejako sa treba premotať. Ak by som si chcel sadnúť, tak len na mokrú zošľapanú trávu. Je mi zima, ale našťastie čapujú horúcu kávu; tú si dám a na to jeden „bagel“, čo je krúžok o priemere asi 10 cm upečený z nejakého pružného a nedrobiaceho sa cesta, mne to chutí. Rožky v USA nemajú a o makovníkoch ani nehovorím. S kávou sa motám po areáli, dúfajúc že narazím na niekoho z mnohej Slovače na tomto maratóne. Kdeže, nikto nikde...

Hladný nie som

Pasta party

Porcia na včerajšej pasta party v Town Hall bola postačujúca. Dva druhy cestovín, mäsové gule, šalát (musím povedať, že v tej Amerike majú výborný dresing na šalát), buchta a pitie od výmyslu sveta. Dal som si špeciálny Samuel Adams, Marathon brew, s koriandrom, chutí výborne. Ak si niekto myslí, že dobré pivo sa pije len v Európe a u nás, je na omyle. Naše pivo (europivo) je nesporne dobré, ale na jedno kopyto a je to jedno či pijete Plzeň alebo Šariš. Jediné, ktoré sa trošku odlišuje je Bernard. V Amerike je obrovský sortiment pív; všetky sú dobré, ale sú rôzne. Takže, energie by som mal mať dosť.

Čo sme jedli...

Pili sme špeciále pivo Samuel Adams marathon brew

Tak, ešte hodina.

Uchmatol som si krabicu, v ktorej nedávno boli gély, ktoré tu rozdávajú a šup pod stan. Začína slabý dážď. Našiel som si miesto, vedľa skupiny Japoncov, ktorí stoja v skupine a navzájom sa fotografujú. Sadol som si na zložený kartón a sledoval okolie. Bolo čo obzerať.

Okolo stáli, sedeli, alebo chodili bežci oblečení v neuveriteľných kombináciách odevu. Najviac ma prekvapila sila bežcov vyobliekaných v kúpacích froté županoch. To si bezdomovci na pláži užijú kúpania. Druhá, veľká skupina mala oblečené pyžamové nohavice, s kvietkovanými vzormi. To sa bude spať! Takú veľkú partiu „bláznov“ človek nájde len na maratóne, obraciam sa na vedľa sediaceho muža, ktorý sa očividne dobre bavil na postavách v okolí. Yes, its really great, vraví. Pozerám na hodiny a odkladám čas odchodu k štartu na čo najneskôr.

Je už 10:30, je čas. Treba sa rozhodnúť s konečnou platnosťou, čo na sebe nechať. Jasnozelené tepláky som si vyzliekol hneď, pôjdem v elastákoch. A hore tielko, tričko s dlhými rukávmi a na to (aspoň dočasne) žlté plastové pončo po kolená z Bratislavského maratónu, na hlavu čiapku a biele, pracovné rukavice. Odhodiť sa to dá vždy.

Pomaly som sa pobral do kilometer vzdialenej oblasti štartu. Len aby nepršalo pokiaľ nevyštartujeme, bola spoločná reč maratóncov. Potom, to už nebude také zlé, rozohrejeme sa. Veru tak. Niet nič horšieho, ako keď sa stojí na štarte, mokne a chladne. Zatiaľ je to dobré; ľahko mrholí, je čertovská zima, ale vetrík nie je silný; predpoveď znela na 30 – 50 km/h, vyzerá to na menej. Dokedy?

Wave 3, corral 6.

Tak a som tu. Kontrola bola prísna, pustili ma len do corralu 6, ktorý som si vyslúžil svojim „košickým“ maratónskym výsledkom. Mal som štartovné číslo 21453, čo znamená, že môj kvalifikačný čas (teda najlepší čas zabehnutý za posledný rok aj pol bol v poradí 21453 z viac ako 30000 bežcov).

Podobné kvalifikačné limity ako my v „modrej vlne“ mali dámy tak okolo štyridsiatky; z toho vyplýva, že som sa ocitol v húfe dám. Odhadujem, že jeden muž pripadol asi na 20 dám. V tomto corrale sa mi fakt páčilo. Okolo mňa samé štíhle a pekné devy, to veru na ulici nevidíš. Však tučná by maratón nezvládla, hlavne by sa nemohla kvalifikovať, veď tlačiť horu organickej hmoty pozdĺž 42,2 kilometra v čase pod 4 hodiny je nemožné.

Mám rukavice, čo myslíš, mám si ich zobrať, obrátila sa na mňa jedna z týchto dievčin. Myslím, že áno, aj ja ich mám, ukazujem svoje biele, záhradnícke, korisť od dcéry.

Ale ja mám každú inú, ukazuje mi jednú žltú palčiakovú a druhú čiernu prstovú. (Asi si zobrala takúto kombináciu, aby jej ich nebolo ľúto, keď sa ich zbaví). Na tom nezáleží, ale je zima, rukavice sú fajn. Well, I will take them, then, vraví.

Pozerám sa okolo seba. Obyčajné dedinské námestie na US spôsob. Rozhodené drevené, na sivobielo natreté domy, naľavo biely kórejský kostol s veľkým transparentom „God bless runners“, vedľa neho vari jediná murované budova v okolí s nápisom Town Hall (toto má byť mesto, myslím si).

Štart je na kopčeku a prvé kilometre sa viac – menej klesá. Počasie? Začína pršať, ale už nás čo nevidieť odštartujú, takže zatiaľ nie sme ešte mokrí. Vietor je zatiaľ slabý, slabší ako sa predpokladalo, ale my skúsenejší vieme, že najmä v druhej polovici to môže byť horšie. No a je čertovská zima, asi 5 °C a k tomu ten dážď. Vybehnem aj s igelitom na sebe, rozhodujem sa, trošku to pomôže. Radím to aj mojej susedke s rukavicami. Nikoho zo slovenskej mnohopočetnej légie nevidím. Škoda.

Tretia vlna odštartovaná

Hodinu po vlne prvej sa zpredu ozval nevýrazný zvuk výstrelu z pištole (to nie je ako v Kolárove, alebo vo Washingtone, kde nás odpália výstrelom z kanóna) a pomaly sme sa pohli vpred.

Takto vyzerala prevažná časť trate....

Bežíme pomaličky dolu kopcom, rýchlejšie to ani nejde, pretože som zavretý v hustom zástupe dievčat; relatívne úzku, dvojprúdovú cestu s dvomi žltými pruhmi uprostred a s bielymi pruhmi na okraji až pokiaľ oko dovidí zapĺňa pestrofarebný homogénny zástup bežcov. Je to nádherný a pre mňa nezvyčajný pohľad, ktorý sa bude opakovať aspoň počas prvých dvadsiatich kilometrov. Pomerne strmý zbeh (stále prší) vystriedala séria stúpaní a klesaní. A vôbec; rozdiel medzi štartom a cieľom bostonského maratónu je síce 130 metrov; cieľ je len vo výške 7 metrov nad morom; ale jeho profil je veľmi členitý a stúpaní je určite niekoľko stoviek metrov. Takže stále hore – dolu.

Snažím sa bežať pomaly. Mám na to dobrý dôvod; ešte pred dvomi týždňami som mal týždeň trvajúce zvýšené teploty a potom ešte týždňové bolenie brucha. Bolo mi povedané, že to je nejaká nová viróza, a že to treba proste pretrpieť. Tak trpím. A trpel som aj počas behu Devín – Bratislava, kde som jasne nevládal. Je mi jasné, že sa to môže prejaviť aj v tomto maratóne, najmä v jeho druhej polovici, preto radšej o 15 sekúnd na kilometer pomalšie, ako zvyčajne. A potom sa uvidí. Okrem toho, pred tromi týždňami som bežal maratón. To by sa však namalo výrazne prejaviť. Prebiehame piaty kilometer (27:08), pomalé, ale zatiaľ dobré, necítim žiadne problémy.

Na cestu som dostal niektoré dobré rady: „keď si sa prihlásil na „Boston“, musíš ísť, to nie je ako keď ideš do Trnavy, nikoho nezaujíma tvoja viróza (svätá pravda). Najcennejšia rada od „Majka“ Holíka bola, aby som dal pozor, aby kopilot nevymkol kapitána z kokpitu. Nevymkol, takže som tu v množine pekných diev a užívam si to.

Tu, v USA sa dajú vidieť pekné dievčatá len na maratóne, na uliciach to nie je žiadna sláva, prihováram sa jednej dáme po mojej ľavej strane. Je to tak, usmieva sa. Je to Cynthia Hamilton, je z Kanady.

Je to jasné; na tielku má kanadskú zástavu a nápis „my first Boston“. Všimol som si ju už skôr, lebo tempo mala podobné ako ja, takže väčšinu trate som bežal so skupinou tých istých ľudí. Jej prvý maratón to však nie je, má ich za sebou viac.

Pýta sa ma na moje maratóny; keď som jej povedal počet, zhíkla. Niekde v newtonských kopcoch sme sa stratili, ale dobehla kúsok za mnou v čase 4:01:55.

Je mi zima a potrebujem si odskočiť; blíži sa desiaty kilometer, tam sme si odskočili viacerí, aj dámy. Nijako sa nehanbili, keď si čupli vedľa nás. Iste, úlohu tu hrá aj anonymita, nikto nikoho nepozná, tak čo...

Na desiatom kilometri (53:59) sa prvý raz napijem, je to len glg, ale pre istotu...smädný nie som. Čo mi vadí a prekvapuje, je že sa nemôžem rozohriať, aj keď som už na skoro 15-tom kilometri.

Medzi rozhodenými domami medzi ešte bezlistými stromami sa občas objaví tabuľa, oznamujúca, že sme prekročili nejaký „city limit“; sme v meste Natick a blížime sa k známemu to miestu Wellesley, kde okolo 20. kilometra sídli dobre známa dievčenská „college“, ktorej študentky sú známe mohutným povzbudzovaním, je to známy „corridor of screams“. Aj teraz, napriek daždu, vetru a zime to chýbať nebude, som kilometer od nich ale ich krik už počuť. A je to tu. Najskôr sa objaví novogotická budova tejto školy, postavená z červených tehál a stovky dievčat jačí a naťahuje ruky na tľapnutie; rád im vyhovujem, aj keď to znamená stratu energie.

Dnes ten beh vyzerá ináč ako v iné roky. Je zima a fúka nárazový vietor; nestretol som nikoho, kto by sa na zimu nesťažoval, ale (podľa môjho názoru) bežať sa dá aj v chlade, problémom je vietor. Všetkým je zima a koncentrujú sa do seba. Mám síce oblečenú (stále) plastové pončo po kolená, na ktoré mi steká (žiaľ studená) voda, ale trasiem sa; keby som ju nemal, bolo by lepšie, kladiem si otázku. Nie, neprepúšťa to vodu a znižuje odvod tepla, nechám si ju. Nakoniec, nie som sám, tak asi štvrtina okolia beží v nejakých plášťoch; aj Jano Hazucha mi neskôr povedal, že bežal v čomsi takom.

Na štartovnej čiare v Hopkintone; 5 dni po maratóne

Wellesley, polmaratón

Toto je vari jediné zo siedmich miest na trase (Boston je ôsme), ktoré na mesto vyzerá. Na hlavnej ulici je po oboch stranách ulice rad obchodov a reštaurácií a na tejto ulici je brána polmaratónu. Prebieham ju v čase 1:53:17; nie je to zlé, ale uvidíme, čo na to povie séria newtonských kopcov, zakončená neslávne známym „Heartbreak Hillom“. Táto séria sa začína asi na 26 kilometri, v údolí rieky Charles River a končí asi na 34 kilometri. Je to séria pomerne miernych, ale dlhých stúpaní s miernymi klesaniami. Ešte tam nie sme, a už vybiehame asi 3,5 km dlhé, aj keď mierne stúpanie, hneď za Wellesley. Pomerne prudký zbeh do údolia rieky a už je to tu.

Neslávne slávne Newtonské kopce

Označujú sa podľa mesta Newton, v katastri ktorého séria týchto štyroch stúpaní, prerušovaných rovinkami, alebo miernym klesaním, nachádza. V tejto etape behu, to nie je nič príjemného. Tu sa spravidla rozhoduje o tom, kto bude úspešný a kto nie. Tak to bolo aj minulý rok, keď podcenený Keflezighi ušiel balíku o dve minúty; keď sa zbadali a pustili sa za ním, Keňania stlačili náskok až na 11 sekúnd, ale Meb zvíťazil.

Stále leje a voda tečie po ceste, nohy mám mokré už dávno, ale nie je nič príjemné, močiť si nohy v studenej vode. Zatiaľ stále bežím (aj keď niektorí borci už chodia) a predbieham. Dokedy? Pred každým úsekom stúpania nás víta veľká svetelná tabuľa s nápisom „ Medical tent ahead“, čo znamená „lekársky stan je pred vami“. Ešte to by mi chýbalo. Pre istotu sa kontrolujem: bolí ma niečo? Nič. A čo srdce? V poriadku. Únava? V norme. Jedine pravý členok, na ktorom mám ortézu tlmene bolí; na tom som zvyknutý a na to sa neumiera. To stúpanie nemá konca – kraja. Bežím to už tretí raz, ale tie stúpania sa mi vidia byť nekonečné. V týchto kopcoch býva divákov najviac, tam sa aj my najviac trápime. Napriek mizernému počasiu je ich tu veľa a ponúkajú cukríky, vodu (bŕŕ), pomaranče a povzbudzujú; zaslúžia si uznanie.

Kedy tu už bude brána s nápisom „Heartbreak Hill is over?“ Moje problémy sa začínajú. Bežím síce a nehodlám to zmeniť, ale začínam spomaľovať. Vidím to podľa toho, že ma začína predbiehať hodne bežcov, predovšetkým dievčatá, ktorých je tu okolo najviac a to ma aj najviac hnevá. Čo už, musím zaťať zuby a dobojovať to, dnes to nebude žiadna sláva. Ale Jano by to dobre zabehnúť mohol, myslím si.

Konečne, za zákrutou vpravo sa objavujú budovy Boston College a to znamená, že sme za kopcami. To však nie je stúpaniam koniec, ale najskôr prudký zbeh na Beacon street ; je to rovná, dlhá ulica, asi aj preto ten názov (beacon je lúč, svetlo).

Mrazivý protivietor zabezpečuje chladenie, ktoré však vôbec nepotrebujem, vypnúť sa však nedá. Dobre, že mám ten igelit. Tu sa naplno prejaví moja bieda; ťahám sa, ľudia ma predbiehajú, diváci burcujú, aj napriek hroznému počasiu je ich tu veľa a sú aktívni. Natŕčajú ruky na tľapnutie, ale už nemám chuť na nič, ba ani na pivo, v takejto zime ani to nechutí. Vcelku klesajúca ulica je prerušená krátkymi stúpaniami; tie mi sťažujú život.

Len nezastať. Vyzerám v diaľke červený obrovský trojuholník CITGO (je to firma distribujúca v USA pohonné hmoty); konečne ho v diaľke ledva – ledva vidieť. Keď budem pod ním na Kenmore Square, bude to konečne 40-ty kilometer. A sme tu. V podjazde popod diaľnicu konečne vyzliekam plastový „kabát“ aby mi bolo vidieť číslo v cieli, kam už zrejme dobehnem.

Right to Hereford St, then left to Boylston...

Je konečná fáza maratónu. A tá čertovská Hereford Street je mierne do kopca, ledva sa plazím. Zákruta vľavo a v diaľke vidieť cieľový portál, je to ešte pol míle. Zrýchliť nedokážem, všetko ma predbieha, ale to už dobehnem; stále prší... Už vidím aj časomieru: Ukazuje čosi nad 4:02, to je od štartu tretej vlny, môj čas bude o niekoľko minút lepší, bude to pod „štyri“? Prebieham popod portál, stlačím stopky a pozriem na hodinky: 3:57:48, oficiálny čas je o sekundu lepší. Najskôr nám dávajú studenú vodu. Nechcem. Smädný nie som a je mi zima.

Počas celého maratónu som pil len trikrát, po glgu tekutiny, dal som si aj gel, pomohol? Potom medaila od zmoknutých dievčat, no a (konečne) niečo ako pelerína proti chladu, balíček s banánom a nejakým jedlom. Trasúci sa ako osika sa poberám ku kilometer vzdialenému „modrému“ stanu, kde mám pár vecí, po ich prevzatí zase pol kilometra do metra, kde som si konečne v teple dal na seba vetrovku a vybral sa do Belmontu, kde bývame.

Večer je vo Fenway Parku (štadión Red Socks, hrajú bejzbol) party aj s vyhlásením víťazov. Ani ma nenapadne tam ísť, budem rád, keď sa dostanem pod horúcu sprchu.

Aký teda bol 119. Bostonský maratón?

Nechcem opakovať výsledky. Žiadne veľké prekvapenie sa nekonalo. Ešte na Hearthbreak Hill bolo 9 bežcov pohromade, Etiópčan Lelisa Desisa sa odpútal asi 3 kilometre pred cieľom a nadelil svojmu krajanovi Tsegayovi viac ako pol minúty, zvíťazil časom 2:09:17. Keflezifhi skončil síce veľmi dobre, 8. za 2:12:40, (za Američanom Ritzenheinom, 2:11:20), ale na víťazstvo nemal šancu, vlaňajší rok sa nemohol zopakovať, už ho mali prečítaného a na priamy súboj s Etiópčanmi už nemá.

U žien sa rozhodlo v posledných stovkách metrov na Boylston Street, keď Keňanka Rotich (2:24:55), predbehla Etiópčanku Dibabu o štyri sekundy a tá krajanku Debu o 10 sekúnd....

Mimochodom, viete, že víťazi (muži, ženy, bežci aj vozíčkári) dostali okrem „prize money“ (150 000 USD) a pohára aj zlatý „vavrínový“ veniec?

To na Slovensku nemáme.

Moje kamarátky z Nebrasky; Marianne a Anne, obe F70!

Stojac v obrovskom (500 metrovom?) rade na pasta party, ktorého vystátie mi trvalo asi 40 minút som si všimol dve postaršie dámy v pekných jasnomodrých maratónskych vetrovkách z roku 2010.

Tie že by bežali maratón, uvažujem. Keď som sa napapkal a vyfasoval balíček s dobrotami zase som sa cestou na metro stretol s onými dvomi dámami. Vyzerali zhruba na tú sedemdesiatku, aj keď boli štíhle a vyšportované. Kto u nás v 70-tke mastí maratóny? Možno v budúcnosti sa taká nájde. (Aj vám poviem jej priezvisko - ávoldieS).

Nedalo mi, aby som sa im neprihovoril. Excuse me ladies, are you going to run marathon tomorrow? Ou, yes and you? I would like to, odpovedám. A už bola ruka v rukáve. Predstavili sme sa, pofotili a so želaním „Good luck for tomorrow“, sme sa rozišli. (Boli to devy Nebrasské Marianne Phipps (70), dobehla maratón v čase 4:52 (11/F70), Anne Madeiros (71), 5:10 (17F70). Čo na to poviete? Pre mňa to bol silný zážitok.

A čo Slováci?

Časť slovenskej légie pred maratónom; zľava J. Hazucha, v čiernom tričku Vilo N.

Bol nás tam impozantný počet. 18 borcov. Všetci robili čo mohli, ale len jeden sa preslávil: Jano Hazucha. Stretli sme sa skoro všetci v Hynes Veteran Congres Center, ale len niektorí boli ochotní ísť sa odfotiť. No a nakoniec,

Ako Jano Hazucha k bedni prišiel?

Detaily neviem, lebo po maratóne sme sa už nestretli, ale slávne zvíťazil, čo sa podľa mojich informácií v minulosti nepodarilo nikomu z ČeskoSlovenska. Aj sa na to pripravil, ako sa patrí; tri týždne pred „Bostonom“, v Bratislave, bežal len „polku“, aby sa neunavil. Ja, na rozdiel od neho som si dal „celý“, vediac, že na bedňu v Bostone tak, či tak nemám a nejako ho (bolo by dobre pod štyri hodiny) zabehnem, natoľko som si veril. Čo sa týka Jana, dúfal som, že na bedňu môže dosiahnuť, ale na výhru som nemyslel, lebo v minulosti sa vyhrávalo v M70 tak o 10 minút lepším časom, ako dosiahol Jano (3:30:30). Okrem toho, za Janom skončili obaja predchádzajúci víťazi, to svedčí o Janovej skvelej forme. Ešte jedna vec: Jano mal pozitívny „split“ 9:23 minút (mimochodom, ja som ho mal 10:56), čo znamená, že to nemal rozbehnuté optimálne. Fakt je ten, že druhá polovica maratónu – lepšie povedané od 26 kilometra - je ťažká a teda pozitívny split by sa dal očakávať. Ale skoro 10 minút? To znamená, že Jano to v prvej polovici bežal prirýchlo (1:40); odhadujem, že pri pomalšom začiatku by to mohol zabehnúť tak o 5 minút lepšie. Lenže tieto rečičky sú zbytočné; Jano vyhral a je jedno, že to trebárs nerozbehol optimálne. To svedčí len o tom, že Jano mal stále rezervu. Je to proste borec. Blahoželám (a trošku závidím).

Maratón sa pripomínal všade, aj v obchodoch...

Vilo Novák, Bratislava, 2.5.2015