Je 2. októbra 2016 7:45.

Vystupujem z vlaku v Košiciach do nádherného, slnečného rána. Je príjemne, teplota vzduchu asi 16 °C. To by bolo pre nás maratóncov skvelé, keby to tak zostalo. Ale nezostane. Ak sa nezamračí, okolo obeda teplota vzduchu vystúpi hodne nad 20 °C a to bude veľmi príjemné pre divákov, menej pre bežcov. Nuž čo už, ideálne to tu (a nielen tu, ale aj na ostatných maratónoch) nebýva skoro nikdy, musíme to zvládnuť.

Telefón vo vrecku mám zapnutý.

V ruksaku nesiem štartovné číslo aj balíček pre Pražáka Ondru Zítka, ktorý nemohol v sobotu prísť, lebo mal šichtu.

Naša dávna kamarátka (a teraz už Pražáčka) Svaťa Cintulová (Kacířová), ma poprosila, či by som sa nepokúsil vyzdvihnúť jeho balíček, lebo v nedeľu to vraj nejde. Nejde, lebo už majú nahodené v počítači všetky údaje a meniť to v nedeľu ráno privádza k zmätkom. S pomocou nášho kamaráta Milana Furína sa podarilo vybaviť vyzdvihnutie Ondrových materiálov mnou v sobotu.

Je na to treba jeho akceptačný list, ktorý môže vytlačiť len on a môj OP. Stalo sa a mierim k plavárni, kde by mal byť Ondra. Zvoní telefón. Áno, je to on. Fajn, som tam za 5 minút, mám oblečenú „bostonskú“ modrožltú bundu, tak ma spoznáš. Na schodoch pri plavárni mieri ku mne mládenec. Ondra? Jo. Již sem zastavil jednoho, nevědel sem, co to je tá „bostonská bunda“. Teraz už vieš. Natešenému Ondrovi dávam ruksačik s číslom a želám mu hodne zdaru. A pozdrav Svaťu v Prahe. To víš že jo. Tak ahoj.

Na plavárni je veselo.

Posielajú ma hore schodmi, je tam voľnejšie a plno známych, mastí sa tu aj Jožo Oborný. Dohadujeme sa, že by sme mohli ísť spolu. No rád by som, ale neviem, neviem. Nikdy som nebol tak slabo pripravený na maratón. Urobiť by som ho mal (ináč by som sem nebol išiel), ale musím ísť na istotu, to znamená pomaly. Ale skúsiť to môžem. Dnes je to jasné, oblečenie čo najlahšie, tielko a trenírky. Ešte si postojím v rade na finálny „špric“ na záchode, domastím indulonou citlivé miesta a hurá von. Nič viac sa urobiť nedá.

Je príjemne teplúčko.

Pomaličky kľušem na štart, zdraviac známych, želáme si všetko naj...Pred štartovným areálom sú davy, ktoré sa len pomaličky strácajú v koridoroch A, B a C. Tentoraz som „béčko“, ale je to vlastne jedno. Pri mojej príprave musím ísť pomaličky pomaly, nerozbehnúť to pod 4 hodiny. V dave je ešte teplejšie, som uzavretý v dave polkárov, nikoho tu nepoznám.

ŠTART!!!

Výstrel sa ozval nečakane. Najskôr sa nič nedialo, po niekoľkých desiatkach sekúnd sa to pohlo a asi po jednej minúte sme prebehli cez pískajúce snímače meracej elektroniky a vybehli na trať. Sprevádza nás motivačná hudba huslí. Tak a začalo to.

Len nezblbnúť a pomalým klusom vpred. Všetci ma obiehajú, ale nech. Katedrálu obieham sprava, za frenetického povzbudzovania divákov, zrejme príbuzných a priateľov nás, kandidátov na maratónske trápenie.

Po chvíli som sa ocitol v zomknutom húfe tých, čo bežali za vodičmi na 4 hodiny. Tu by mal byť Jožo. Možno aj je, ale v tom dave ho nevidím.

Možno neskôr. Užívam si hudby a námestie, kývam divákom, sem tam si „tľapnem“ s malákmi, vytŕčajúcimi dlane do davu bežcov. Je to proste paráda. Len nezrýchľovať! Neskôr (po polovici) sa uvidí, ako na tom budem. Nezabudni Vilo, že ideš na „dobeh“, nie na výkon, vravím si.

Čo sa dialo vo vlaku?

Z nášho milého, neformálneho bežeckého oddielu Železná studnička Bratislava sme sa do Košíc vybrali piati. Dag Úlehla pricestoval osobitne. Chcel z vlaku vychutnať krásy Horehronia. Tou trasou vraj ešte nešiel.

My štyria (Ľubo Petrík, Peter Šafarik, Paľo Hajduk a ja) sme tiež tiahli vlakom, trmácajúc sa poctivých 6 hodín do Košíc. Našťastie, čas v družnej debate  ubiehal a trielili sme Slovenskom jedna radosť. Niekedy rýchlosťou aj 120 km/h. Pôvodne sme všetci chceli bežať maratón. Veď ísť do Košíc na polku je iba východisko z núdze. Vlastne sa to nepatrí.

Ale nedostatočné príprava a nejaké tie zdravotné problémy spôsobili, že sa Peter aj Ľubo prehlásili na polmaratón. Pravdu povediac, mal by som to urobiť aj ja. Moja príprava bola tiež nedostatočná. Veď uvážte:

Viac, ako dva týždne pred maratónom

som si narazil medzirebrové svalstvo, čo ma síce bolelo, ale nebránilo v behu. Lenže... Mišo Holík ma nahovoril na splav Hainburg - Bratislava (samozrejme po Dunaji), čo bolo spojené s veslovaním na tej rýchlej vode. Po dojazde ma nič nebolelo. Na druhý deň v stredu, 11 dní pred maratónom, som sa vybral zabehať si. Mal som v pláne aj niekoľko ďalších tréningov. Počas prvých krokov výbehu ma pri každom dopade chodidla silne zabolelo v pravom boku. To sa rozhýbe, myslel som si. Ani ma nenapadlo vrátiť sa.

Pravdou je, že ma to bolelo čím ďalej, tým viac, takže bolo jasné, že to nie je len obyčajné „natiahnutie“ svaloviny. V noci som sa budil pri každom pohybe a ráno som sa ťahal do práce ako mrzák. Nič to, myslel som si. Lístky na vlak máme kúpené, pôjdem do Košíc na výlet. Mesto je to pekné, pozriem sa na maratón...

V nedeľu pred maratónom

som šiel na štvordňovú služobnú cestu do Lublina v Poľsku. Tam som samozrejme nebehal, lebo som nemohol. Ale nohy ma svrbeli... Po návrate ma bok stále bolel, ale napadlo ma „zatejpovať“ si ho...a čuduj sa svete, na druhý deň po asi 17 kilometrovom, samozrejme ľahučkom tréningu ma pri behu skoro nič nebolelo. Iba na dotyk som bolesť cítil.

Je to jasné,

v Košiciach pobežím pokiaľ to pôjde. Keď to nepôjde, vzdaj, radí mi manželka. Dobre, dobre. Aj keď som verný leteckému želaniu, „koľko štartov, toľko pristátí“! Všetky „nastúpené“ maratóny som  zatiaľ aj dobehol. Jednoducho, uvidím na mieste.

Takže, z našej „štvorky“

sme zostali iba dvaja statoční: Paľo Hajduk a ja. Obidvaja s ťažkými hlavami, čo s nami len bude? Zajedno sme si boli iba v tom, že na to treba ísť opatrne, s rezervou.

Našťastie, cestou bolo aj veselšie, keď okolo prechádzal chodbičkou  Prezident Maratónskeho klubu Národného maratónu Bratislava – Devín –Bratislava, Jaro Sopúch s urastenou dámou. Obtiažne sa sunuli uličkou do jedálneho vozňa, lebo „pán prezident“ sa nám tiež zaguľatil. Za to ho samozrejme neminul náš komentár. „Chlapci, to brucho mám od plávania v studenej vode“, oznamuje nám Jaro. Samozrejme, to vyvolalo salvy smiechu a nezištné rady Paľovi, aby šiel plávať do teplej vody, kde schudne a mne, aby som sa dal, ako Jaro, k ľadovým medveďom, že určite priberiem.

Ale Jarova prítomnosť mala aj pozitívnu stránku. Ak si na maratón trúfa Jaro, ja že by som ho nedal? Posmelilo ma to a na svet som sa začal pozerať optimistickejšie. Veď nejako už len bude, len to neprepáliť...

Na chodbičke preplneného vlaku,

bola sobota ráno, navyše predmaratónska, skromne stála dievčina niečo medzi 20. až 30. rokom, s okuliarmi. V ruke knižka Deutsche fur Juristen. Ste právnička, pýtam sa jej. Nie, som tlmočníčka z nemčiny a z polštiny. Vystrelil som na ňu niekoľko poľských viet, chytala sa. Je to pravda.

Sadnite si sem, ja si aj tak chvíľu potrebujem postáť, ponúkol som jej svoje miesto. Sympatická dievčina si sadla a v debate vysvitlo, že je ultrabežkyňa a volá sa Julka. Hm, ak si ty ultrabežkyňa, ja som majster sveta, myslel som si. Naozaj na to nevyzerala. V Liptovskom Mikuláši vystúpila. Predstavte si, bola to pravda. Keď sme neskôr stretli Martu Hanckovú a Zuzku Alexanderčíkovú, ktoré „ultra“ behajú a opísali sme jej onú dievčinu Julku, okamžite ju identifikovali. Jasné, je to Julka Batmendijnová a tá býva na pretekoch pred nami. Aj na Štefánik ultratraili bola predo mnou, reaguje Zuzka. A potom, dajte na prvý dojem. Veci nie sú vždy také, aké sa zdajú.

Cestu vlakom ukončilo stretnutie

s húfom rajčanov, vystupujúcich z toho istého vlaku, ako my. Na čele otýc Paľo Uhlárik. Je nás spolu so ženami a deťmi asi 50, vytešuje sa. Kedy zajtra cestujete domov? O 15:30. Škoda, my po štvrtej. S Rajčanmi by bol cesta veselšia...

Čo sa dialo na trati maratónu?

Zatiaľ dohromady nič. Blížime sa k Aničke, tí najlepší v protismere. Čierni chlapci a dievčatá sú už preč, majú na nás viac ako 2 kilometre. Nevadí. Len neblbnúť a držať tempo, vravím si.

Piaty kilometer (28:32). Bieda, ale asi takto by to malo byť. Na občerstvovačke chýba voda. A opakovalo sa to niekoľkokrát! Toto žiaľ nebolo zvládnuté.

Ahoj, ako ti to ide,

prihovára sa mi košicko – furčiansky Slovák s najčeskejším menom, Zděnek Bohuněk. Zarastený ako Ezau, skoro som ho nespoznal. Zatiaľ to ujde, uvidíme, čo bude ďalej. V družnej debate sme prebehli niekoľko kilometrov, v protismere sme videli bežať vraj najstaršieho účastníka behu, 80 ročného Jeremiča Stanoje zo Srbska, v doprovode sanitky. Bežal polmaratón a prekvapil, nebol posledný! Dobehol v čase 2:53.

Vpredu sa objavuje nezameniteľná postava

známeho maratónskeho činovníka a zberača. Lakte od tela a rukami vesluje pozdĺž bokov (svojich). Nie je to Miro Kriško, zvaný eN? Má to aj výhodu; keď som sa zastavil na občerstvovačke, alebo si odskočil do kríkov, Mira som ľahko identifikoval podľa práce rúk pri behu. Predsa je táto anomália na niečo dobrá.

680 ViloN, 564 eN. foto: Boh60.

Pomaly sme ho dobehli a spomalili na jeho úroveň. Potešenie zo stretnutia bolo na oboch stranách. S Mirom behám rád, má nekonvenčné názory, bohaté vedomosti z oblastí, kde by to človek nečakal, čo dokázal odrecitovaním prvej časti básne Ivana Krasku (však si to niektorí pamätáte: zmráka sa, stmieva sa, k noci sa chýli...atď.) a je s ním sranda. Pravda, dnes beží nejako pomaly aj na môj vkus, ale za tú srandu to stojí. A tak som spomalil a bavili sme sa veľmi dobre.

Desiatka: 57:28 (posledná päťka 28:55).

Dobré, na dnes dobré. Spomalenie sa prejavilo na nasledujúcich medzičasoch: 10 – 15 km (31:10), 15-20 km (31:15)- je to hrozne pomalé, však? Minimálne o dve minúty na 5 kilometrov. Na „desine“, na občerstvovačke sa nám stratil Zděnek, takže ďalej bežíme len dvaja.

Južná trieda. Dobrá príležitosť získať prehľad kto je pred a za tebou v rozmedzí niekoľkých kilometrov. Asi na 13. kilometri ma Miro upozorňuje: Pozri, Evka (Seidlová) nás obieha. Naozaj. Po ľavej strane cesty si to drobčia dve dámy, približne rovnakej výšky. Jedna je Eva. Pomaly sa vzďaľujú... Mám dojem, že jej partnerku som neskôr videl na okraji cesty, ako si naťahovala svalstvo. Zrejme kŕče...

Pri tomto tempe je čo obzerať.

Dievčat plno, skoro všetky peknučké, nenudíme sa. Moju pozornosť zaujala štíhla dievčina celá v žltom. Žlté maratónky, podkolienky, trenírky, tielko. Začínam osvedčenou metódou, pochvalou. To je pekná dievčina, hovorím akoby Mirovi, ale prečo je celá žltá? Obzrela sa na nás a tvár sa jej rozžiarila úsmevom. Bežíš celý? Chcela by som, Bea na to. Ahoj, ja som Vilo, predstavujem sa. Hádal som jej niečo pod 30. Odkiaľ si? Odtiaľto, ale žijem v Prahe, odpovedá Beáta Dobiášová, (F40), ktorá dobehla maratón za 4:16:40.

Už to začína, vraví Miro a ukazuje na chodník, kde dvaja dobrovoľníci kriesia nejakého nešťastníka. Nejako skoro, myslím si, však je to len 18. kilometer.

Bežíme po hlavnej ulici a blížime sa k obrátke. Tu toho veľa nenarozprávame. Je čo obdivovať, národ košický masívne povzbudzuje. Je to predsa najlepšie maratónske obecenstvo na svete!

Som zvedavý, vraví Miro, či nás dobehnú lídri maratónu ešte pred obrátkou. Obyčajne ich stretávame okolo 23. kilometra, ale dnes...

Blížime sa ku katedrále, usporiadatelia sa nás snažia odseparovať na jednu stranu, aby dobiehajúci mali voľnú cestu. Tesne za katedrálou nás predbehnú sprievodné vozidlá, ale bežcov nikde. Pozerám na hodinky: je asi 2:05 od štartu, že by boli takí rýchli?

Točíme doľava, obzerám sa, dobiehajúcich, ani Mira nevidím. Netrpezlivo postávam a pozerám, kedy sa Miro konečne objaví. Vzdychnem si, a bežím ďalej. Tá potvora Miro sa mi schoval, aby nemusel ísť so mnou, myslím si. Neskôr mi povedal, že zastal, aby si vybral gél, ktorý mu v podkolieNke skĺzol až k čleNku a už nemal silu dobehnúť ma. No nič, ďalej bežím sám.

Polmaratón: 2:07:14

Hrôza! Ale som bojaschopný a svižne bežím ďalej. Asi na úrovni katedrály na druhej strane parku vidím mihnúť sa čosi tmavé smerom k cieľu: to bude asi onen víťaz, na rekord to nevyzerá. Ani nebol. Víťaz Kiyeung z Kene dobehol v čase 2:08:58.

S doľava vykrúteným krkom som pozeral, hlavne na nejakého bieleho, ale zatiaľ sa mihali len čierni chlapci. Až na konci dlhánskej ulice vidieť blonďáka v modrom. To je Jožo Urban a vyzerá to na relatívne dobrý čas. Na naše pomery dobrý. Dobehol v čase 2:22:18, ako najlepší z našich. Boris Csiba zaostal 4 minúty, ale zlepšil si aspoň osobák.

Asi na 22. km sa objavuje známa postava Paľa Hajduka.

Nevyzerá dobre. Beží ťažko, silne naklonený dopredu. Miro mi vravel, že ho Paľo predbiehal hneď na začiatku. Ahoj Paľo. Ahoj, vraví, asi to vzdám. Neblbni! Limit je 6 hodín, to musíš stihnúť. Ja to do 5 hodín zabehnem. Tak nevzdávaj a makaj! Pred chvíľou som predbehol Daga, vraví Paľo, stál na okraji cesty. Daga? Nemožné, veď ten je na tom dobre. Tak ahoj, makaj a dobehni, vravím mu a odpútavam sa.

Bežím sám a kontrolujem svoje tempo.

Mierne som zrýchlil, nie je to na dnešné pomery prirýchle? Päťky medzi 20. a tridsiatym kilometrom boli za 29:21 a 29:10, čo je o dve minúty rýchlejšie, ako keď som bežal s Mirom, ale na tom nezáleží. Čas bude hodne nad „štyri“, ide len o to, aby som to nejako dotiahol.

Tak a tadeto už nepobežím, vytešujem sa v 2. kole. Ale únava na mňa dolieha aj pri takomto pomalom tempe. Uzatváram sa do seba, menej komunikujem s okolím. Hľadím na cestu, len občas neodolám, aby som zakýval naozaj milým, žičlivým divákom, ktorí aj nás slabších  neúnavne povzbudzujú. Nie je to zatiaľ také zlé. Bežím bez problémov, len samému mi to pomaly odsypáva. S Mirom to bolo iné, samá sranda a okrem toho eN je pekné číslo. Ale tu nič nenarobíš. Nové maratónske partnerstvá sa mi už uzatvárať nechce.

Vybiehame z Južnej triedy.

„Hlušina“, t. j. kilometer 35, je za nami, začína trápenie. Ešte to nie je také zlé, najmä keď vidím ako štamgasti za stolmi v reštaurácii priam na ceste, žičlivo povzbudzujú. Toto sú Košice!

Odpijem si vody, druhú časť nalejem na hlavu a doklepme to nejako. V Košiciach je pre mňa vždy najhorší úsek medzi 35. a 40. kilometrom. Aj keď si nahováram, že je to len kúsok, ako z Patrónky k tzv. „druhému prameňu“ na Železnej, veľmi to nefunguje.

S blížiacim sa štyridsiatym to už je iné. „Konský“ reflex, totiž „seno“, alebo ináč povedané, cieľ je na dosah, to funguje. Tak sa teším na cieľ, že zabúdam na bolesť a tých pár kilometrov už pretrpím. Nie som sám. Horšie je na tom Vlado Blažo z Orešian. Statočne bojuje, pohľad upretý na cestu. Má to vari ešte ťažšie ako ja.

Tak konečne sa blížime „domov“

pomyslím si, točiac doprava na ulicu, vedúcu k cieľu. Je tu 40-tka. Posledných „päť“ za 32:14. To som teda dopadol! Bieda. Ale nie len ja mám toho dosť. Viacerí postávajú, potom sa rozbiehajú, aby opäť zastavili, prípadne kráčali.

Ako sa mi len chce chodiť!

To nech ťa Vilo ani nenapadne! Musíš klusať! Nezastav sa! Viem, celá koncovka je „o hlave“. Ale nie je to pre ňu jednoduché.

Pozor na koľaje! Nohy ťahám nebezpečne tesne nad povrchom cesty a už je tu námestie. Katedrála je ďaleko, ale p o s l e d n ý    k m je tu! Pokúšam sa zrýchliť, ide to! Na časomiere je čas 4:15 a nejaké sekundy, ku ktorým sa lenivo pripočítavajú ďalšie, určite to bude pod 4:16 v hrubom čase.

Prebieham cieľom,

zastavujem stopky s čistým časom. Je na nich 4:14:58. No čo narobíš? Slabučké, ale som spokojný. Som v cieli napriek problémom. Mohlo to byť lepšie? Určite aj s touto (ne)formou. Ale fajn.

Medaila, má vari kilo. Načo robia také kusiská železa? Že by nadvýroba v železiarňach? Za cieľom stojí EvaS, v ruke drží nejakú škatulu, blahoželám jej. Nedala som to pod „štyri“, sťažuje sa. Kašli na to, si tu a celá, to je v našom veku to najdôležitejšie. Eva vyhrala F60 v čase 4:00:34! Dosť tesne (4:04:21) pred lepšiacou sa, ale o hodne mladšou, Etelkou Horváthovou, ktorá ju tu vlani tesne porazila.

Za cieľom dávajú stravu,

ale hlavne pivo! Pivo, to je to, čo potrebujem. Sadám si k Jarinovi Pavlackému a Milanovi Krajčimu (kto vie, ako sa to skloňuje). Milan mi dnes dal 10 minút a je na M70 druhý za skvelým Janom Hazuchom (3:40), ktorý lamentuje nad dosiahnutým časom. A ja som vraj tretí. Nakoniec, na tom nezáleží. Toto je miesto a obdobie, počas ktorého sa cítime ako v nebi. A počasie nám po dobehu praje...

No tak aké to bolo?

Maratón až na pár maličkostí skvelý. Nakoniec, ako vždy v Košiciach. Ako dopadli naši polmaratónci neviem, ale Miro, alias „eN“ to dal za 4:24:10, Paľo Hajduk za 4:42, nešťastný Dag Úlehla až za 5:23:23. Mal problémy s achilovkami, ale doklepal to!

Pre mňa bolo pozitívne prekvapenie čas Zuzky Korotvičkovej (2:58:28), Marty Hanckovej (3:22:25) a Danice Božovej (3:35:01 1.-F50!).

Pohľad na výsledky prezrádza, že väčšina pretekárov zabehla slabšie časy, ako očakávali. Bolo teplo. Podľa údajov SHMÚ maximálna teplota vzduchu bola 22 °C, ale v meste to bolo aj viac. Veď keď sedím v tielku a je mi teplo, musí byť aspoň 25 °C.

No, nič, o rok to bude hádam lepšie.