foto: dao

17. MUM - Lomnica a okolie, 5. - 9. 7. 2009.

( leN tri etapy, ktoré utekal )

Celkové výsledky.

Máličko slovom začneme šetriť, lebo modrému vrabcovi sa už zobák od únavy zatvára a nečviriká už s takým nadšením. Možno sa bojí krvi a 

etapa doslova pustila eN žilou. Krváky potom, najprv kultúru Twitty.

Pekný zbabelec. Keď sa treba s čertom za prsty ťahať, nechá za seba ručať jeleňa. 

Cieľom KPČ pred Kunštátskou etapou bol Zámok Kunštát. eN ľutoval, že nemá pri sebe fotokamaráta. Veľa vecičiek, korčuľujúc si po krásnych drevených podlahách by odfotil. 

Čertisko ( neutekal, pokúšal ) z Diablovej biblie, vreckového rozmeru 920 x 500 mm a hmotnosťou 80 kilogramov, vystavenej v zámockej knižnici pokúšal, „Odfoť ma, odfoť ma". 

„Čertík môj, ako Ťa mám odfotiť? Fotokamarát sa túla čert vie kde. Kedy sa mi vráti? Prezraď, veď si čert."

„Prezradím, ale najprv ma odfoť."

„Si dement, alebo čo? Hovorím Ti, že nemám..."

„Volám sa Devil, nie Dement. Odfoť ma. Stačí raz." 

„Už viem, prečo sa nikomu nepáčiš. Stále si hudieš svoje a nepočúvaš, čo Ti iní hovoria," otrávene frflal eN.

„Si vedľa, ako jedľa. Som veľmi pekný. Keby som bol škaredý, tak ma všemocná cirkev zatratí. Ale ona to neurobila. Od 13-teho storočia ma na obdiv vystavuje. Odfoť ma. Aspoň raz krát."

„Daj mi už pokoj s tým fotením. Škoda že tu nie je dao. Cvakol by Ťa a bol by pokoj." 

„A kedy príde? Povieš mu, aby ma odfotil? Povedz mu," nástojil čert.

„Určite poviem, spoľahni sa," zaklamal eN. „Ale Ty mi povedz, ako si to dokázal, že Ťa cirkevníci nezničili, alebo aspoň nedali na index?"

„To je dlhá história. Ale keď si sľúbil, že povieš daovi, poviem ja tebe, že to nebolo ľahké. 

S dobrým kamarátom mníchom sme si raz odskočili na ťah do babského kláštora, toť neďaleko. 

Pretiahli sme všetko, čo sa pretiahnuť dalo. Keď sme už nevládali, tak nahnevaná predstavená bonzla kamoša opátovi. 

Ten mu nezávidel. Bol orientovaný opačne, ale zatúžil ho exemplárne potrestať. Mních sa trestu bál, čomu sa medzi nami nedivím. Aj mne a to som čert, by sa bridilo robiť opátovi "spoločnicu". 

Aby sa trestu vyhol, sľúbil, že za jedinú noc napíše najväčšiu knihu svete, ktorá bude obsahovať všetky vedomosti, ktoré stihol svet vypotiť.

Opát vedel, že sa to nedá stihnúť. Súhlasil, tešiac sa na noci budúce. 

Mních začal písať a o pol noci, keď som ho prišiel na ďalší ťah zavolať, zlomene mi opisoval neutešenú situáciu, v ktorej sa ocitol.

Pomôžem ti. Veď si môj kamarát, vravím mu, ale na jednu stránku ma za to nakreslíš. 

„Radšej maľovať čerta, ako sa u opáta noc čo noc "spovedať". Sadaj a nevrť sa," povedal kamoš a za chvíľu bol v môj pekný obrázok v Codex gigas."

„Je pravda, že som za to musel do rána zapísať prázdne stránky. Celú Bibliu, Starý, aj Nový zákon, Kosmova kroniku českú a obrovský počet traktátov od výmyslu sveta. 

Poviem ti, chodiť na nočné spovede by bolo príjemnejšie, ako písať tie ťažko sväté slová. Ale nemohol som v tom kamoša nechať a mimo to, mám tak rád, keď niekto robí moje obrázky. Ty tiež nezabudni, čo si mi sľúbil. 

Zahryzol som si do chvosta a do rána tie výmysly napísal. Takto som zapredal svoju dušu Nebu." 

„Ale stále si mi nepovedal, ako je možné, že Ťa z knihy nevytrhli a že ju dokonca nazývajú Diablova Biblia," nechápal eN.

„Keď povieš daovi, aby ma odfotil, prezradím ti aj to."

„Jasnačka, že poviem, spoľahni sa. Tak ako to bolo?"

„No, zopár nočných spovedí sa uskutočniť muselo. Ale nie veľa. Opát to viac ako dva tri rôčky nevydržal a pobral sa ku nám dole. 

A vieš prečo sa ma všetci boja? Na výrobu 320 pergamenových listov, ktoré som za jedinú noc popísal divnými textami, bolo treba kože zo 160 oslov. Od vtedy sa všade trasú, keď ma vidia, že idem písať druhý diel," posťažoval sa čert.

Ale fakt si niekde poznač, čo máš povedať daovi."

„Už som si to poznačil, nemaj strach." A ďalší bobor pravdovravnosti sa prešmykol eN pomedzi prsty.

A teraz buďte múdri. Nevodí nás teN čert za nos? Bolo to takto, alebo nebolo? Ak bolo, je to prvý zdokumentovaný prípad zapredania sa čerta Nebu. 

A aby ďalší bobor eN neušiel, „Dao, prosím Ťa, ak budeš mať niekedy cestu okolo Kunštátu, cvakni toho čerta rohatého, nech má radosť. eN mu to sľúbil."

Veľmi veľa rôznych vecí a vecičiek sveta by si eN zo zámku v Kunštáte odniesol, keby mal pri sebe fotokamaráta. 

Bez neho si odniesol iba potvrdenie toho, čo už dávno tuší. Všetko čo na Histórii obdivujeme, zanechávajú po sebe bohatí. 

Ak niečo zanechajú chudobní, tak v tom má nabetón prsty čert. 

Nepindaj Twitty. Pred čertom si sa schoval. Jeleň za Teba našepkával. Prečítaj si čo ručal, potom kritizuj. Ale pred tým začvirikaj ďalšiu tému.

Zapísal eN 23. 7. 2009

Štart Kunštátské je romantický. Od zámockej brány dole do "podzámčí" a potom po hlavnej ceste na námestie. Po cca 10 km lesnom okruhu sa trať vráti na námestie, klesá k odbočke na zámok a zbohom Kunštát.

Hneď po štarte druhej vlny sa v jej čele usadil člen Klubu harmonického života

Tomáš Dittrich (4:28 - 5./ č. 31). Na prvú figúru z druhej vlny mával v každej etape zálusk Standa, ale eN mu porozprával, aké "výjevy" videl na 48-hodinovke v zakázanom meste, kde zvádzal Tom rovný súboj s víťazným daom. 

Snaha bežať s Tomášom by bola v príkrom rozpore s ich svetonázorom "priměřených" začiatkov. Tomáš dobehol do cieľa o 11 minút pred Standou, čo dokazuje, že nebežať s ním bolo správne, aj keď...

Asi po 5km, keď si Stano odskočil k statnej borovici a z blízka, s rukami spustenými pod pás, študoval jej kôru, dobehol a predbehol trojčlenku

Adrie van Dijk (4:42 - 8./ č. 17), štíhly a vysoký Holanďan. Ani toho sa nevydali stíhať, lebo čas stíhania bol ďaleko pred nimi.

Pred štartom, v zámockej záhrade, ochotne rozdával rady bežcom

Saša Alekseev (neutekal), široká ruská duša, neodmysliteľná postava posledných ročníkov MUMu. 

Chodí do Lomnice trénovať a vždy privezie so sebou nejakého bežca z Ruska. Tento rok to bola 

Irinu Rysinu (4:03 - 3./ č. 1), ktorej Kunštátska etapa naznačila, že sa do MUMu v etapách predošlých pustila s neudržateľnou vehemenciou. 

Zdeňka Komárková (3:43 - 1./ č. 1) jej nadelila 20 minút, čo je výrazný výkonnostný plot a do útoku na čelné pozície zatrúbila aj 

Jiřina Kociánová (3:44 - 2./ č. 26), ktorá prišla o prvé miesto v etape až tesne pred cieľom.

Podľa Sašu to nebola ťažká etapa. Kaučovi Iriny, rovnako náruživému fajčiarovi, ako je on sám, dával v zámockej záhrade rady, čo sa profilu etapy týka. Chytil mapu a „Éto vniz, vverch, vniz, vniz, vniz, vverch, vniz, vniz, vniz, vniz." 

Vskutku ľahká etapa. Kauč márne hľadal v kabelkách, bez ktorých krok neurobil, v čem bukvy.

Martina Němečková (5:19 - 6./ č. nevidno) dostala od Sašu tiež radu. Videl, že jej to nebehá tak, ako by chcela. Naordinoval jej každý kopec kráčať, lebo strata je minimálna. Dole utekať, čo to dá, lebo naopak je zisk značný.

Možno si poviete, rady fajčiaceho teoretika, ktorý sa v behu nevyzná. Chyba. Saša sa v behu vyzná veľmi dobre. Seriál horských maratónov LGT, Zermat, Jungfrau má rozbehnutý na prvé miesto v M50. A keď to pre Vás nie je dostatočne berná minca, poslednú Cimrmanovu etapu utekal Sub3 a dokázal v nej poraziť aj Dana!

Zapísal eN 24. 7. 2009

Minulý rok sa eN na MUMe zoznámil s

Miličom Hlucháňom (5:14 - 12. / č. 28), ktorý sa dokázal vypracovať zo začiatočníka cechu mierečného na majstra, ktorý zvládne kompletnú ponuku MUMu. Po roku dokázal to, o čom eN roky sníva, ale zrealizovať to nevie.

S Miličom dal eN reč o skutočnej dĺžke etáp, lebo 43km Kunštátskych sa eN javilo nie tak ďalekých, ako 43km Veverských. Milič s eN objavom súhlasil a prezradil mu meno borca, ktorý pozná dĺžky jednotlivých etáp presne. Ale obaja sa zhodli na tom, že zisťovať ich nie je treba. 43 km je výborné krycie meno, do ktorého nemá zmysel vŕtať.  

Ak u Vás vzniká dojem, že v trojčlenke sa navzájom neútočilo, je to iba mylný dojem. Útočilo sa, až striekala krv.

Standa Junga (4:39 - 7. / č. 29) sa s tým, že nebude majstrom druhej vlny zmieriť dokázal. Ale nebyť prvý člen trojčlenky, to by nepripustil. 

Šárka Krčková (4:46 - 4. / č. 10) mala s chlapcami po včerajšku účty v nie najlepšom poriadku. Nechali ju na poľňačke a ušli jej. 

Miro eN Kriško (4:47 - 9. / č. 41) bol zmierený s tým, že je najslabšie ohnivko trojčlenky, ale včerajšie druhé miesto mu spravilo chuť. Chcel opäť Šárku predbehnúť. Netusil, že jej pomsta bude sladká. 

Musela sa dať dokopy s čertom z Codex gigas, ktorého eN oklamal, lebo sa diali čertovsky divné veci.

Asi po dvoch hodinách behu, keď Šárka za SeN (Standa eN) na ceste lesnom trochu zaostala, začal Stano podchvíľou vybiehať na asi meter vyšší mantinel kamenistej a blatistej cesty. 

eN tomu rozumel, že sa vyhýba mlákam a výronom. Vzorne vybiehal za ním. Ale niektoré výbehy prišli eN ako zbytočné, lebo cesta nebola až tak kritická, aby sa nedalo po nej bežať a navyše sa mu nebežalo príliš dobre. 

Tesne pred koncom cesty, keď už bolo vidieť koniec lesa, Stano opäť vybehol na mantinel. eN vyhlásil bojkot a utekal po ceste. Po asi 20 m Stano z mantinelu zbehol. eN sa nadýchol, aby sa mu pochválil, že dva výškové metre ušetril, ale nepochválil sa. 

Zakopol o kameň a zahučal na zem. Iba sokol a eN počas Kunštátskej etapy dokážu padať rýchlejšie, ako káže gravitácia.   

Spomenul si na MUM 2008, kedy tiež ľahol a bolestivo si narazil rebrá. V roku 2009 zahučal menej bolestivo, ale strata krvi bola výrazne vyššia. 

Dlaň sa začala podobať dlaniam, ktoré vraždili neviniatka. Krv fŕkala na zablatený harmonický dres, ale vyplavený adrenalín prekryl zlé bežecké pocity, ktoré mal padlý bojovník pred pádom. Bežalo sa jedna báseň. 

Dlaň, mládeži prístupná. Zaschnutá krv už nemá teN pravý, hororový lesk. 

foto: dao

Po behu Stano prezradil, prečo na mantinel vybiehal. Nie pre blato, či kamene. Ale pre ihličím pokrytú zem, po ktorej sa mu dobre bežalo. 

V lese, jó v lese, na jehličí...

Ľudia na jednotlivých občerstvovačkách sú zväčša každý rok rovnakí. 

Keď sa SeN blížili k jednej, na konci dlhej rovnej a silne stúpajúcej cesty, eN zostal zaskočený. Stano celé stúpanie vybehol.

Menej prudké úseky kráčali, ale k občerstvovačke, na ktorej obsluhoval Karel Zadák, bežali. 

Stano sa chcel vyhnúť minuloročnej "traume", keď ho kráčajúceho na vrchol Karel zasypal posmeškami, že bežec má bežať.

Karel je veselá kopa. Ale keď nahodí pózu kulturistu, aj tak ortodoxný odporca "vybíhání kopců", akým je Stano, "vybíhá". A Karla sa zľaklo eN koleno. Veľmi ztuha sa po zastávke v "Hospodě u Karla" dostávalo do bezbolestného pohybu.

Počas behu založili SeN MUM odbory. Vedúcu silu v nich má bežecký proletariát z prvej vlny. Keď prvá, tak prvá. Ale s ROH to býva zložité.    

Kto by nepoznal povesť o Šárke a Ctiradovi. Dúchať do ROHu sa nevypláca. SeN dúchli, doplatili. Stačila chvíľka nepozornosti a zbehli z trate.

Stanovi sa zazdalo, že dlho nevidel značku. eN sa zapodieval kolenom a vedel, že keď zastanú, tak sa už možno nerozbehne. Zastali.

eN akože "pozrel" do mapy a presvedčil Stana, že bežia správne. Každý smer je správny, keď nestojí.

Stano sa dal presvedčiť, ale nie na dlho. Klesajúci a zarastený chodník lesom si z minulého roku nepamätal. Zastal, mrkol do mapy, zvrtol kone a utekal späť.

KoleNo zúrivo protestovalo. Kým ho rozhýbal, Stano mu kúsok ušiel. Nie dramaticky. eN by vedel stratu o chvíľu zlikvidovať, keby sa na mieste, kde pred pár minútami SeN zblúdili, nezjavil 

Daniel Orálek (3:20 - 1. / č. 4). Prekvapene sledoval zúfalcov, blížiacich sa k nemu z húštiny na pravoboku. 

Stano vidiac, že jeho parťák má prevodovku v čudu, vymyslel neuveriteľnú vec. Skočil do háku daovi. 

A ešte neuveriteľnejšie bolo, že v ňom uvisel počas  cca 1km dlhého, svojského úseku.

Kým SeN blúdili, miestom blízkeho stretnutia daovho druhu prebehla Šárka. 

To eN netušil. Keby áno, mal by nový motív utekať, lebo teN starý odniesol Standa, za daom trieliaci.

Kto by nepoznal povesť o Šárke, teda okrem eN. Do ROHu by isto nebol trúbil, keby vedel, aké následky to bude mať. A v konečnom dôsledku nepatrí ani k vedúcej sile MUM ROH. 

Zapísal eN 25. 7. 2009

Ale vráťme sa k divnému úseku. Na jeho úpne normálnom začiatku eN dobehol a predbehol white knee-sock lady

Janet Lange (5:10 - 5.), ktorá sa pred neho dostala spolu s daom a pribehol k potôčiku ponáhľajúcom sa pomedzi kamene dole brehom. Popravde potôčik iba na vedľajší úväzok. Jeho pôvodné zamestnanie je byť chodník, po ktorom vedie Tišnovská etapa. 

Výdatné zrážky v posledných dňoch si z neho urobili koryto potoka. Zurčiaca voda odplavila zem, zostali iba väčšie, či menšie kamene. 

eN zostal zaskočený. Najprv si myslel, že zablúdil a domýlil aj biele podkolienky. Neveril tomu, že potôčik je správna stopa. Rozhodol sa spomaliť a pustiť lady pred seba.

Keď bola cca 80 metrov za ním, odbočila vpravo. To eN považoval za znak, že prehliadol odbočku. Ale po pár krokoch zastala, zohla sa, vyrvala zo zeme hríb, ukryla ho v ľadvinke, sliediac po ďalšom. Bez známok čo i len náznaku, že plánuje utekať. A to si eN namýšľal, aký je bežec. Keby nebola Janet náruživá hubárka, tak by sa nechytal.

eN hubár nie je, tak sa pustil korytom potoka do doliny sám. Príliš dlho nadávať nemusel. Dorazil k ústiu. Potôčik sa vlieval do jazierka, medzi ním a lesnou cestou, na ktorej ležala oranžová ratolesť, teda šípka. 

Jazierko obišiel, lebo eN už "neskáče přes louže" a vyžíval sa v behu po behu milom povrchu. Nebyť toho, že stále zmätkoval, či beží správne, tak by sa z toho úseku iba radoval, lebo koleno začalo spolupracovať.

eN sa počas behu rád mysľou túla po iných planétach. To sa zle trať sleduje. Keď sleduje, zase sa mu zle túla. Skončilo to kompromisom. Ani sa netúlal, ani nesledoval. Len sa podchvíľou strhával, či nezablúdil.

Najkritickejšie to bolo na dlhej asfaltke, kde dlho nevidel šípku. K čomu aj, keď z nej nebola žiadna odbočka. Ale mohla byť tesne za dedinou. eNsa už chcel vracať, ale v diaľke sa vynoril posol dobrých správ

Ivan Ďurkovský (3:35 - 2.) a ubezpečil, že eN sunie svoje telo správnym smerom. 

S Ivanom tretí rok počas MUMu eN debatuje o jeho akciopise. Pokročil, ale jeden Považský maratón, na ktorom ogŕcal celú trať a preto si ho pamätá, nemá zaknihovaný. Preto akciopis neodovzdáva, spomína a preto nie je SZM človek.

eN sa ho pýtal, kde plánuje nejaký ultrakus, keď sa mu tento rok vcelku zdravotne darí a má nabehaný potrebný objem. 

Mal nejaké plány, ale škrtol ich, lebo počas MUMu si jeho žena zlomila nohu, tak nevie, ako sa situácia vyvrbí. 

Rozmýšľal o 100 km okolo Mt. Blancu. Má pozvánku od Francúzov, s ktorými bežal "šprintérsku štafetu" z Annecy do Liptovského Mikuláša. 

Ivan po pár sto metroch zmizol z eN zorného poľa. Chvíľu na to zmizol i asfalt spod jeho nôh. Nasledoval hnusný stúpavý úsek cez les. 

Bahno, slizké kamene, korene, kľukatý chodník, chôdza a nič viac ako chôdza bez motívu.

Tam dobehol eN chlapík z druhej vlny,

Felix Kainz (4:47 - 10. / č. 12), Nemec s očividnou chuťou poraziť ho. To eN privítal. Opäť mal motív. Prisal sa na Felixa a čakal, čo Nemecký borec vymyslí. A verte, že vymýšľal psie kusy. "Najpsejší" bol nápad, zavesiť sa za

Petra Dostálka (4:47 - 10. / č. 2), keď SVK-GER dvojicu predbiehal. Bolo to na asfalte, eN hlavolam vyriešil bez straty kontaktu.

A začalo pršať. A zafŕkaná optika vážne skresľovala obraz terénu, do eN mozgu putujúceho. Na asfalte to nevadilo. Keď skončil, došľap eN stratil istotu, Felix to využil a utrhol sa. 

Chvíľu po tom dobehla eN Jiřika Kociánová. eN to zaskočilo, lebo sa mu zdalo, že do cieľa je ešte kus. Ale Jiřka mu tvrdila, že je to iba kúsok. 

O pár sekúnd po tom počul eN za chrbtom dupot, tak sa pratal nabok trávnatého chodníka, aby ho rýchly borec neprevalcoval. Pre istotu mu ukázal, kadiaľ má predbiehať. Borec ho nepredbehol, lebo ho predbehla 

Zdeňka Komárková. Pekne sa poďakovala za uvoľnenie stopy a valila za Jiřinou. Aj "kúsok", ktorý bol do cieľa, jej stačil, aby ju dobehla a etapu vyhrala. 

Lenže ten kúsok v sebe skrýval jednu obrovskú zákernosť. Trať viedla po kameňmi dláždenom chodníku a navyše prudko klesala. 

Pavé Paríž Roubaix je parádny povrch v porovnaní s tým. Asi desať cm hrubé ploché kamene, uložené nastojáka tak, aby tvorili kvázi schody. O šťastí sa dá hovoriť, že tam eN nepostavil svoj tretí MUM pomníček padlých bojovníkov. 

Za kamenným bláznovstvom sa vynorila cesta do Lomnice. eN zameral Felixa, mal náskok 45 sekúnd. LeN čo stupil na asfalt, vytrasené nohy z kamennej cesty sa tak potešili, že v priebehu kilometra Félixa dobehol a na cca ďalšom km mu ušiel o ďalších 35 sekúnd.

V cieli sa chvíľu motal, až potom zbadal Šárku. „Ty si už tu?" pýtal sa prekvapene. Samozrejme, neflákam sa ako ty. Až vtedy zistil, kedy ho predbehla. Keby to vedel, ubrať 65 sekúnd by sa možno dalo, keby sa mu motív neskryl. 

V trojčlenke skončil posledný, dobehol krvavý s rozrazeNou dlaňou, s cestnými lišajami na kolenách, bruchu a lakťoch, zablatil si harmonický dres, štartové číslo nesie viditeľné stopy dvoch papulákov. 

Mohlo by sa zdať, že bude otráveNý. Opak je pravdou. Bol spokojný a napriek vážnym náznakom občianskej neposlušnosti koleNa, sa radoval na tretí kúsok MUMu.

Etapy  MUMu končia miskou teplej polievky v ruke, sedením na školskej "židli", zobkaním proviantu zo švédskych stolov, teda školských lavíc a popíjaním nápojov. Medzi iným aj nealko pivo z pivovaru Černá Hora, ktoré 0%-ným obsahom alkoholu upozornilo taktne eN, že 0,49%-ný obsah je pre opilcov.

Ale nie tieto poetapovú činnosti má Twitty na mysli. On mysle na špecifickú činnosť utekajúceho "fotografistu", bez ktorej by boli leporelisti smutní, nevznikala by MUM fotokronika a v nej takéto pekné obrázky.

Freundschaft Sigrid Eichner (6:01 - 7.) a szövetség Maczó András (6:01 - 16.).

foto: dao

Nech je táto pekná daova bodka za Tišnovským dielom Twitty story ospravedlneNím, že je prerastenejší, ako sme pôvodne plánovali. 

Dôvod je jednoduchý. Na pekné sa zabúda ťažšie, ako na špatné. 

Zapísal eN 26. 7. 2009