O tom, či mám cestovať až do Berlína na 27. Berliner Team Marathon, ako garde dáma pán prezidenta SZM, Alexandra Simona, som sa dlho nevedel rozhodnúť.

 Jeho počítadlo práve tam malo na pravé poludnie v sobotu 22. januára 2005 započať pretáčanie na kultových:

Vtedy mal Šaňo Simon na maratónskom počítadle iba 191-ku. Bol som presvedčený, že keď budem gratulovať jemu, už tu bude sľubované Švajčiarsko a ja budem môcť vycestovať kamkoľvek. Nečakal som, že za dva roky a dva mesiace natočí 109 maratónov a Švajčiarsko predbehne.

Našťastie na poslednú chvíľu zvíťazila  moja hrdosť príslušnosti k stavu nástenkárskemu nad nízkymi materiálnymi argumentami.

Nech nežerem, musím byť pri tom!

V pondelok večer šiel mail Jarke Mathonovej s dotazom, či je voľné miesto v ich výprave a nesmelá sondáž čo ma to bude stáť.

V stredu o 14,00 mailová odpoveď: miesto v aute voľné, odchod v piatok 7,00 hod., za cestu 500 CZK, štartovné 0 CZK, dve noci v spacáku 0 CZK a pár korún na darček pre organizátorov. No nekupte to!

 A začali fofry. Do Ostravy musím cestovať už vo štvrtok. Treba stihnúť pre Šaňa urobiť: plastickú Kartu 300 hrmených, diplom a jubilejné maratónske štartovné číslo (veľmi sa mi páčilo, že sa Karlovi Budíkovi, ktorému som také tiež vyrobil, velice líbilo).

Kartu som stihol v stredu, zbytok stihnem pred odchodom vo štvrtok. Na minútu vypracovaný časový plán mi šepkal: no problem, stíhaš.

Nástenkárska hrdosť mi velila byť tam a zaznamenať udalosť, kedy prvý Slovák túto hranicu dosiahne.

Predlhé cestovanie, veľa nocí na cudzej podlahe, potreba vybavovať voľno v práci (víš, učitelé težší to maj), moje momentálne nebehavé obdobie, ale hlavne hlboko mínusový stav môjho bankového konta velili: kašli na to, nemusíš byť v každej ri?i zapichnutý.

Koncom roku 2002 sme k dosiahnutiu 300vky gratuloval Ottovi Seitlovi v Kroměříži. Dokonca sme mu udelili čestné členstvo v našom SZM Klube 300 hrmených.