Už niekoľko krát som spomínal dokonalý servis Otta veliteľa. 

Musím opäť. Ráno priniesol štartové čísla. Odprezentoval celú výpravu. V našom SVK družstva však chýbala jedna hlava. Dali sme Ottovi úlohu: 

"Zožeň ľubovoľnú hlavu. Nech je pod ňou telo 44 rokmi ošľahané a pod telom nohy, čo vedia maratón okolo  tri a pol hodiny. Chceme bežať v kategórii 150+".

A viac sme sa s chýbajúcou hlavou, telom a nohami nezaoberali. 

Len aby bola óda na servis Ottovej výpravy kompletná, vrátim sa ešte k piatkovému večeru.

 Úmyselne som nebral varnú kanvicu. Nemci majú iné samice. Myslím elektrické.

Nemci fakt samice iné mali. Napriek tomu  Otto a Jarmila varnú kanvicu priniesli. Dokázali sme spáriť Českého samca s Nemeckou samicou a elektrické skríženie napodiv fungovalo.

"Keby som vedel, doniesol by som si čínske polievky". Jarmila vedela a doniesla. Vysomroval som si jednu a dokonca som dve noci spal na jej nafukovačke! 

Klídek, Jarka spala inde. Zase až tak dokonalý servis to nebol. Len som si ju, myslím nafukovačku, požičal.

Nechcel som riskovať, aby mi čerstvo rezané a neodskúšané maratónky roztýrili pätu. 

"Poď mi ukázať kde máme bežať. Chcem vedieť, či je na ihrisku blato. Možno nebude treba crossovky. Nemám v nich zatiaľ ani krok."  navrhol som Šaňovi. 

Obuť neznáme a bežať maratón, to si dovolím len v najnutnejších prípadoch.

Posledný najnutnejší prípad bol minulý rok v Kroměříži. Prišiel som tam ako Abebe Bikila do Ríma. Nie taký dobrý. Bez maratóniek. Vtedy ma spasil BOHuněk Zdeňek (závidím mu, rýmuje sa mu meno a priezvisko). Božia pomoc - bezpľuzgierová pomoc. V našej výprave však boh chýbal. 

"Tak poďme", obetoval sa Šaňo s pohľadom starého psa, ktorý učí mladého, nervózneho Bobina nové psie kúsky. 

Šli sme. Myslím doslova. Čiže kráčali. Rozbehávaniu už neholdujeme. Sily  minuté pred štartom by nám predsa mohli ku koncu chýbať!

Trať OK. Blato? Málo až žiadne! Ale pozreli sme si iba asfaltovú časť trate, ktorá bola minulý rok úplne pod vodou.

" Do frasa, nemusel zavraždiť Romanove botky. Bežím v starých," šomral som.

Tadiaľto budeme bežať, tu bude štart a cieľ," ukazoval Šaňo do lesa z chodníka popri Spréve.

Zopár ľudí sa tam v pokľude motalo  naťahujúc pútač START/ZIEL.

"Tu? Však tu niet miesto. Kde chcú  preboha natlačiť 200 bežcov? A ako to chcú stihnúť? Štart je o hodinu!" dumal som nahlas. 

 "Kľud, si v Nemecku. Všetko bude v richtiku," pousmial sa Šaňo. Nebeží tu prvý krát. Svoje pozná už - tento muž.

Do knižnice sme sa vrátili približne pol hodinu pred štartom. 

Pre istotu foto Šaňa s čerstvo pripnutou 65kou pred až neuveriteľne modrou nástenkou.

Blahoslavení, ktorí uverili aj keď  nevidia. Verte mi. Hovorí vám to nástenkár, ktorý sa v nástenkách vyzná. Nástenkár, ktorý sa musel zadĺžil až po uši, aby mal digitálny fotoaparát a aby až potom zistil, že fotografovanie vlastne nenávidí. 

Preto som radšej odfotil Šaňa 299 v knižnici (zicher ist zicher), a až doma ho teleportoval na breh Sprévy. Ten som ale fotil, keď už bol Šaňo 300.

Odborník, ten tomu rozumie. Svetlo do toho mu vnáša svetlo. Myslím svetlo na obrázku.

A ostatní: je to jednoduchý trik. Nástenka bola fakt až neuveriteľne hlboko modrá. 

Tri a pol hodinová a 44 rokov stará individualitu sa neprezentovala. Iba nejaká mladá pušku. Vraj bude čakať v priestore štartu a cieľa.

Možno by niekto z toho znervóznel. Šano a ja nie. Vybavuje to predsa...

Kocky sú teda hodené. Poďme na to. 

V kľude sme sa pobrali na miesto blízkeho stretnutia tretieho druha. 

O stranu vzad

O stranu vpred