Vbehli sme do posledného 2 km dlhého kola. 

"Idem sa na občerstvovačku v kľude napiť" povedal som Šaňovi a zrýchlil. Pribehol som k čajíku, vzal dva poháre a otočil sa k pribiehajúcim bežcom.

Vidinu čajového večierku prerušila svorka zarputilo súperiacich bežcov. Na čele Šaňo. Na konci Sebasian.

Prehnali sa okolo mňa. Nechápal som, čo Šaňa tak nabudilo, ale nebol čas na rozmýšľanie.

Do cieľ bolo pár desiatok metrov. Predbehol som jedno družstvo a Sebastiana. Po krajnici úzkeho chodníka sa mi podarilo pretlačiť pred ďalšie družstvo a bol som pri Šaňovi, ktorý už odbočoval do cieľa. 3:40:41. Veci nabrali spád.

Cieľ, šampanské, potľapkávanie a gratulácie Šaňovi. 

V mestskej plavárni ma zaujal náš  oslávenec stojaci pod tečúcou sprchou opretý hlavou o sprchovú batériu.

Že by ho to tak zmohlo? Nie, len sa chcel osprchovať. S kratším intervalom dávkovacích sprchových batérií som sa ešte nestretol. Nedávkovali na sekundy, ale na centimetre. Nemecko. Kto šetrí má za tri. 

Opúšťajúc plaváreň, som konečne využil  niekoľkoročné znalosti z predmetu Nemecký jazyk.

Plavčíkom pri turniketoch som povedal Auf viedersehen. Zjavne mi rozumeli, milo odpovedali, ale ja som žiaľ nerozumel čo. Škoda, mohli sme si pekne poklebetiť. 

To bola moja najdlhšia konverzácia s domorodým obyvateľstvom počas výpravy.

V škole, keď ešte žiadna fľaša nebola otvorená, sa mi podarilo vyfotografovať vzácny úkaz. Kliknite na obrázok.

Večer bola v škole diskotéka. Hrali sa výhradne 70-te a 80-te roky. Začalo to glam rockom. Zaspomínal som si na gymnaziálne roky. Všetko známe kusy, teda okrem domácich stars.

Za obeť padlo šesť nevinných fliaš sektu, ktoré Šaňo niesol na miesto popravy až zo Žiliny. 

Johna Travoltu výdatne napodobňovali Šaňo, Otto a Jarmila. Ostatní zobkali gummy bears a čokoládu Milka, dar od usporiadateľov.

Podarený záver maratónskeho dňa. 

O stranu vzad

O stranu vpred